|
FOTO |
Poslúchnem výzvu nášho múdreho kolegu Ivana Kadlečíka a pokúsim sa prepašovať na túto plochu báseň. Áno, poézia sa vytratila z našich médií (už ju vysiela iba rozhlas), ale aj z našich životov. Bez akejkoľvek falošnej nostalgie si spomínam na časy, keď denníky a ich sobotné prílohy, ale aj obrázkové magazíny uverejnili z času na čas básničku. V záplave novinovej černe (alebo šedi?) priam zasvietila. Pamätám si, ako som v predchodcovi týchto novín, v starej Smene na nedeľu vyhľadával tieto miesta. Svojho času som mal takú predstavu, že každé noviny by mohli každý deň alebo aspoň raz za čas uverejniť na prvej strane báseň. Ako najdôležitejšiu správu dňa. A keby nebolo miesto, tak obetovať na to nejakú zvesť o katastrofe či zločine. Áno, viem - je to utópia, prežitok, anachronizmus, je to nenormálne. Noviny sú noviny a poézia je poézia. Nemá sa to miešať. Noviny sú na zabúdanie a poézia by mala obnovovať našu pamäť. Aj na mňa pôsobili podozrivo správy o tom, ako sovietski básnici recitujú na štadiónoch svoje poémy pred desaťtisícmi poslucháčov. Nebolo to v sile poézie, ale v nedostatku demokracie. Ľudia chceli nachádzať v plamenných veršoch Jevtušenka či Voznesenského to, čo v normálnych pomeroch nachádzajú v novinách. Ale aj tak... Predstava o básničke na prvej strane mienkotvorných novín sa mi zdá pekná. Neviem, ako by to zhodnotila nejaká marketingová štúdia, ale zopár ľudí by to určite potešilo.
