Hlavu amerického novinára Daniela Pearla odrezali pakistanskí vrahovia za pätnásť sekúnd. Na vyše trojminútovom videozázname, ktorý od pakistanských úradov dostali americké oficiálne miesta, vidno dlhý zakrvavený nôž, ako z dvoch strán oddeľuje hlavu od zvyšku tela. Vrahovi vidno iba zakrvavené ruky. Nechcel do kamery ukázať svoju tvár, pretože na vlastnom a určite úbohom živote mu ešte záleží.
Len v samotnom vyše desaťmiliónovom Karáči, kde Daniela najskôr uniesli a až potom odstránili, je v súčasnosti okolo dvesto zahraničných novinárov. Iba televízna stanica CNN má priamo v meste vlastný štáb až s troma reportérmi: Benom Wademanom, Chrisom Burnsom a Nicom Roberstonom. Všetci už dostali vyhrážky a zakaždým, keď idú do ulíc, musia mať ozbrojený sprievod na svoju ochranu. Novinárske remeslo nebolo nikdy ľahké, no v súčasnosti sa stalo vyslovene nebezpečným. A zvlášť riskujú novinári americkí, ktorí sa stali hlavným terčom útokov. V prípade Daniela Pearla išlo navyše o fakt, že bol židom, že sa k svojmu pôvodu hrdo hlásil aj na spomínanej videopáske, kde okrem iného pyšne podotýka, že podľa jeho starého otca sú v Izraeli pomenované viaceré ulice a že dokonca aj jedno mestečko, ktoré pomáhal stavať, nesie jeho meno. Reportér Chris Burns na otázku, prečo je v Karáči, keď vie, že mu môže hroziť podobný osud ako Pearlovi, odpovedá: „Som tu preto, lebo hľadám pravdu.“
Nic Roberston, ďalší z vojnových korešpondentov televíznej stanice CNN, na otázku, aký má vlastný model prístupu k svojej profesii, odpovedá: „Za tie dlhé roky som vynašiel recept, ako v tomto neľahkom, no zaujímavom remesle obstáť. Nazývam ho vykalkulovaným rizikom. Viem, do čoho idem, a viem, že každý deň môže by nebezpečnejší ako ten predchádzajúci. Ale bez rizika to jednoducho nejde. My sme tí, ktorí pracujú v teréne, my sme tí, ktorí riskujú. Aby som riziko znížil, všetko si dopredu vykalkulujem.“ Faktom ostáva, že Daniel Pearl nebol skutočným vojnovým korešpondentom. Bol novinárom, ktorý sa viac spoliehal na dobre utajených informátorov a na základe takto získaných informácií chcel poslať do svojho denníka The Wall Street Journal skutočného sólokapra. Málo pracoval v otvorenom teréne, skôr sa spoliehal na činnosť za kulisami a viditeľnou scenériou. Nie je náhoda, že jeho pracovnú metódu opísali únoscovia veľmi prostoreko: bol to špión americkej CIA a izraelského Mossadu. Zástupca americkej vlády a denníka, pre ktorý pracoval, zásadne takéto označenie odsúdili. Hľadal iba pravdu, no nepracoval metódou vykalkulovaného rizika a mal pocit, že ľuďom možno dôverovať. Môže sa dokonca aj zdať, že tá túžba po objavení pravdy bola taká silná, že Danielovi Pearlovi vôbec nezáležalo na tom, že jeho manželka Marianne v siedmom mesiaci tehotenstva mu čoskoro prinesie na svet syna. Sama novinárka, na otázku, čo raz povie synovi o otcovi, keď už bude veľký a schopný chápať svet, odpovedá: „Poviem mu, akým hrozným spôsobom jeho otca vrahovia popravili. Ale najmä mu poviem, aby bol na otca vždy hrdý.“
