FOTO
Pred čosi viac ako rokom som bol v Krakove na dňoch slovenskej kultúry, ktoré zorganizovala vtedajšia veľvyslankyňa v Poľsku Magda Vášáryová. V rámci mimoriadne pestrého a inšpiratívneho podujatia sa v miestnom filmovom klube konala aj prehliadka slovenských filmov. Záštitu nad ňou prevzal jeden z najvýznamnejších filmových režisérov Andrzej Wajda. Lež nebola to iba formálna záštita. Andrzej Wajda večer čo večer osobne uvádzal projekcie. A hneď prvý večer - na úvod Jakubiskovho filmu Vtáčkovia, siroty a blázni - povedal zhruba toto: Uvidíte sériu skvelých filmov, vytvorených v období komunistickej totality, ktoré však mali jednu mimoriadnu - a pre film azda tú najdôležitejšiu - kvalitu: vypovedali väčšmi obrazom než slovom. Existoval na to veľmi prostý dôvod: cenzúra môže omnoho ťažšie postihnúť obraz než slovo. Takže svojím spôsobom nás komunistická cenzúra doviedla od slova k obraznosti. Nás - Poliakov, Slovákov aj Čechov. Lebo - vysvetľoval Wajda Krakovčanom v hľadisku - mnohí z vás sa nazdávajú, že československý filmový zázrak v šesťdesiatych rokoch bol jeden a ten istý. Lenže tie zázraky boli dva: český a slovenský. A významne sa od seba líšili. České filmy boli predovšetkým filmami situácií, slovenské filmami obrazov. Ten rozdiel je zrejmý už z názvov. Slávne české filmy z tých čias sa nazývali Ostro sledované vlaky, Lásky jednej plavovlásky, Čierny Peter. Názvy slávnych slovenských filmov sú celkom iné: Vtáčkovia, siroty a blázni, Ružové sny, Slávnosť v botanickej záhrade. Obraznosť - taká príznačná pre vtedajšiu poľskú kinematografiu - kraľovala aj v slovenských filmoch. Preto sú mi také blízke. V totalite je výrečnejší obraz než slovo, ktoré by totalita aj tak umlčala.
