FOTO
Intelektuáli, ktorí vystúpili po štyridsiatom piatom - ako Camus a Sartre, Adorno a Marcuse, Max Frisch s Heinrich Böll - sa skôr ponášajú na svoje staršie vzory angažovaných, ale stranícky neviazaných spisovateľov a profesorov. Príležitostne sa nechávajú vyprovokovať a bez ohľadu na to, či sa ich niekto na to pýta, čiže bez objednávky a súhlasu verejne využijú svoje vedenie mimo svojej profesie. Bez nároku na svoj status elity sa pritom nemôžu odvolať na iné oprávnenie než je rola občana demokratického štátu.
Ideálny typ
Korene toho rovnostárskeho vnímania seba v Nemecku siahajú až k prvej generácii po Goethem a Hegelovi. Nepokojní literáti a súkromní docenti z okruhu Mladého Nemecka a Ľavicových hegeliánov vytvorili onen obraz voľne sa vznášajúceho, spontánne konajúceho, občas uplakaného, vzrušene polemického a nevypočítateľného intelektuála, rovnako ako vytvorili pretrvávajúce predsudky proti nemu. Nie náhodou vystúpila generácia Feuerbacha, Heineho a Boerneho, Bruna Bauera, Maxa Stirnera a Juliusa Froebela v období po roku 1848, keď sa pod ochrannou rukou raného liberalizmu tvorili parlamentarizmus a masová tlač.
