Špecifickým fenoménom súčasnej nemeckej literatúry sú autori pôvodom z iných krajín, pre ktorých sa nemčina stala literárnym jazykom. Zväčša ide o prisťahovalcov, ktorí v Nemecku našli svoj nový domov a zakúsili neľahký osud spisovateľov, ktorí netvoria vo svojej materčine. Stále nové a nové imigračné vlny od konca päťdesiatych rokov minulého storočia spôsobovali, že sa tento spočiatku exotický úkaz stal čoraz rozšírenejším javom.
Ako výraz podpory a uznania sa nemecky píšucim cudzincom od roku 1985 každoročne udeľuje prestížna literárna cena Adelberta von Chamissa, pomenovaná podľa francúzskeho básnika, prírodovedca a cestovateľa, ktorý ušiel pred Napoleonovými vojskami do Berlína. Medzi ocenenými boli v minulosti napríklad Imre Kertész, Ilma Rakusa, ale aj československí utečenci Libuše Moníková či Jiří Gruša. V roku 2000 cenu dostala Aglaja Veteranyi (1962 - 2002), Rumunka, ktorá s rodičmi-cirkusantmi precestovala celý svet a napokon sa usadila vo Švajčiarsku.
Spod šapitó do hospicu
Po debute Prečo sa dieťa varí v kaši (Aspekt, 2005) sa na slovenskom trhu objavila jej druhá kniha Polica posledných vydýchnutí, vydaná v origináli, žiaľ, až posmrtne - autorka spáchala samovraždu utopením v Ženevskom jazere. Pokým v prvej knižke hrdinka spomínala predovšetkým na tragikomické zážitky z detstva v cirkuse, tentoraz ju spoznávame staršiu, keď v centre jej pozornosti stojí ťažká choroba tety a dlhé umieranie.
Šapitó a maringotky vystriedali hospic, nemocnica a biedne prisťahovalecké byty, zdanlivo fádne, no v tomto nezvyčajnom príbehu priam divoké, pestrofarebné kulisy. Nemenej odvážna, dokonca azda slobodnejšia ako v prvotine je autorkina obrazotvornosť, ktorá všednú každodennosť ozvláštňuje na báseň.
Z hotelových izieb
Hoci je témou knihy autentické prežívanie zomierania blízkeho človeka, Aglaja Veteranyi sa morbídne nebabre v psychologickej pitve svojho smútku, skôr poeticky zachytáva zvyšky toho, čo ešte zostalo zo života. "Čože, vari mám zomrieť?" pýta sa zarazená teta, ktorú už dávno udržujú pri živote a dôstojnosti len hadičky a katéter.
Život chudobnej emigrantskej rodiny sa točí najmä okolo neustálych sťahovaní, prenajatých izieb a boja o udelenie štátneho občianstva. Nie náhodou tvoria dôležitú súčasť textu zoznamy predmetov v osobnom vlastníctve, kde nechýbajú ani čajové kanvice, popolníky a iné veci ukradnuté z hotelových izieb.
Ešte aj v detailoch posledných dní pred smrťou tety dokáže Aglaja Veteranyi objaviť čierny humor. Opisy postupujúcej choroby a deštrukcie cudzieho tela jej slúžia ako zrkadlo pre vlastné zničenie: "Dennodenne som sa samovraždila, vešala som sa na radiátory alebo som sa hompáľala dolu z balkóna, ležala som rozfranforcovaná na koľajniciach, udusila som sa v plastovom vrecku alebo som sa ťahala za jazyk, kým zo mňa všetko nevybehlo von. Zomierala som na tmu, leto, smútok alebo vyťahanú pokožku. Najmä som však zomierala na svoju mamu, ktorá mi vyrastala z tváre."
