Gábor Németh. FOTO - TIBOR HRAPKA |
Si Žid? Tak znie nie celkom zodpovedaná otázka, ktorú v autobiografickej próze s rovnomenným názvom kladie maďarský autor Gábor Németh. Kladie si ju a nástojčivo ju opakuje sebe a snáď aj iným. Si Žid? A čo ak si? A čo ak nie si? Zo samotného faktu, že sa na túto skutočnosť pýtame, vyplýva, že otázka je na mieste. Odpoveď nie je jednoznačná, odpoveď vlastne vôbec nie je.
Potrebná otázka
Ak by sme mali dojem, že židovstvo alebo nežidovstvo sa nás, konkrétnych čitateľov netýka, autor nás vyvádza z omylu najmenej dvoma spôsobmi: jednak sa nás týka všetkých, lebo kopy bezduchých mŕtvol, nasnímané v Osvienčime alebo niekde inde a bez rozumu premietnuté deťom v pionierskom tábore, boli naozaj priveľké, a najmä - vôbec nepatrili do až takej dávnej minulosti. A potom - židovstvo, to je v našej kultúre najmä inakosť. Nejaká inakosť, ťažko definovateľná, presne neurčená, dokonca neurčiteľná. Koho sa inakosť netýka, nech hodí kameňom, poprípade nech nikdy nesiahne po tejto knihe. Pozitívne diskriminujúci tón či salónny antisemitizmus, povedané slovami autora, je však priveľmi často zakúšaný, a to nielen vo vzťahu k Židom.
Kniha Si Žid? však potrebuje túto otázku a využíva ju ani nie tak na to, aby na ňu hľadala priamo či nepriamo odpoveď. Túto otázku skôr nastoľuje, aby zisťovala, dala možnosť zisťovať, na čo všetko sa dá opýtať, na čo všetko je možné spomenúť si zo svojho detstva, čo všetko v človeku narodenom v roku 1956 možno nájsť, objaviť, čo všetko môže človek narodený napríklad aj v tomto roku, napríklad v Maďarsku vyvrhnúť, vypľuť s hrôzou alebo s potešením, s odporom alebo labužnícky, so zlosťou, jedom, láskou... čo môže vyvrátiť, lebo je to jeho súčasť, moja súčasť, lebo to doňho, do mňa niekto nadžgal - s nenávisťou, s láskou, s ľahostajnosťou, z povinnosti, z nevedomosti, z nedostatku iných možností.
Kniha Gábora Németha sa nečíta ľahko a to vôbec nie iba pre ten zadúšajúci štýl, siahodlhý a v každom ohľade vyčerpávajúci prúd asociácií, ktoré sa valia a potkýnajú jedna o druhú, dôsledne premyslené a spracované majstrom slova a kompozície tak, že naozaj uveríme v ich nezriadený tok.
Asociácie sú vyčerpávajúce a pritom nevyčerpateľné. Pôsobia na čitateľa, čitateľku magicky odklínajúco. A tak napríklad ja, jeho - rok hore-dolu - rovesníčka, zapájam vlastné asociácie a mám pocit, ako keby za mňa, nemú, ktosi povedal čosi, čo som nevládala vysloviť, nemala som dosť odvahy, charakteru, literárnej zručnosti, skrátka všetkého, čo k takémuto výkonu treba.
Autentická zlosť
Za svet, videný začudovanými a nechápajúcimi očami chlapca, sa nemá kto hanbiť. Trápni dospelí si myslia, že prechytráčili deti, svoje aj cudzie. "Nech je pravidlom, že to, čo je nepochopiteľné, bude vždy súvisieť s trtkaním. Je to dodatočné pravidlo, pretože svet je až dodatočne nepochopiteľný. Vtedy, keď sa práve odohráva, je ešte pochopiteľný len preto, lebo je to tak, ako to je."
Tie najjemnejšie nuansy krutosti zachytené do tých najjemnejších sietí spomienok zostávajú trčať v hlave ako nestrávené zvyšky života, takže sú veľmi dobre zapamätateľné. Žaba, ktorej chlapci z tábora zväčšili ústa tak, že jej ich nakrojili, je len maličkým úlomkom pozorovaní. Žaba alebo iný tvor, človek alebo zviera, v každom prípade bytosť, ktorá zakúša utrpenie, bolesť. Jej situácia je v danej chvíli nezmeniteľná, pozorovateľ, teda dieťa alebo aj dospelý muž nemá možnosť ani nástroj či odvahu, alebo nebodaj guráž zasiahnuť, a tak uviaznutú spomienku predostiera nám, aby sme si spomenuli na vlastné nestrávené úlomky života vo vlastnej dobre popremývanej sieti spomienok.
Tá kniha sa naozaj ani trochu nečíta ľahko. Človeku občas príde zle. Ale autentická zlosť, s akou je napísaná, je v podstate terapeutická. "Nie je pravda, že nenávidím svoju vlasť. Mne je z nej fyzicky zle. Fyzicky. Ako keď chytíš držadlo v električke číslo šesť. Tak. Lebo pred tebou ho chytilo desaťtisíc Maďarov a prenieslo naň úzkosť zo svojich dlaní a nenašiel sa ani jeden, čo by za uplynulých desať rokov alebo, buďme veľkorysí, od takzvanej zmeny režimu, z neho teplou mokrou handrou zmyl výpotok úzkostí tých desiatich tisícov Maďarov."
Človek musí byť až takýto nahnevaný, aby bol úprimný. Pretože nič, s čím sa stretol, nebolo šité na mieru. Táto výsostne mužská próza sa nehrá na všeľudskú. Je naozaj úzko, vymedzene, no nie obmedzene, ale veľmi úprimne mužská. Netvári sa, že vidí za obzor vlastných skúseností. Takže sa jej dá veriť. Je to próza päťdesiatnika, ktorý už bol štyridsiatnikom aj tridsiatnikom, ba aj dvadsiatnikom a bol aj dieťaťom - mužským. Stretával sa v mužskom svete s mužskými vzormi, tvrdými, úspešnými, hlúpymi, smiešnymi, desivými. Ani jeden z ich mu nebol šitý na mieru. Výhody akejkoľvek úspešnej mužskej socializácie navodzujú pocit totálnej frustrácie. Chlapáctvo bitkárov a rozrezávačov žabích úst ako jediný model, ktorý keď nenasleduje, zlyháva ako chlap, ako muž? Nepomôže mu ani pozícia pozorovateľa, ktorá sa rozhodne nestáva pózou. Nie je mu šitá na mieru, rovnako ako ani pozícia či póza intelektuála. Môže sa vôbec z nejakej pozície či pózy učičíkať, že on je viac než tí hrdlorezi, žaborezi, gestapáci?
Továreň na samotu
Zhnusenie ako východisková poloha tejto knihy ponúka možnosť stotožnenia, napriek tomu, že nie som muž. Práve preto, že muž, čo túto prózu napísal, sa netváril ako neutrálny človek, ale reflektoval - veľmi dramaticky, nahnevane a nezakrývane frustrovane - svoju príslušnosť k mužskému pohlaviu.
Rozpitval vlastný život, pozoškraboval z neho nánosy vzťahov tak, ako ich vidíme cez prizmu neproblémového videnia detských rozpomienok. Dospelými očami sa pozrel na všetky tie pozakrývané, pozaonačované nedospelé svinstvá dospelých.
Nevedomosť a naivnosť dospelých hláv dodatočne rozšifrovaná dospelým, kedysi malým chlapcom.
"Ohrada z osamelosti, tepláky z osamelosti, tety kuchárky pozostávajúce z osamelosti, osamelosť z voskovaného plátna, plachta z osamelosti, postele zo železa osamelosti, nad tebou oblaky z osamelosti, títo tu vlastne neexistujú, nemajú tvár, nemožno sa na nich poriadne pamätať, na nich nikdy, nanajvýš na to, čo robili, na osamelosť. Továreň na samotu." Takto autor knihy Si Žid? vníma dobre myslený pioniersky tábor, v ktorom bol čas presne rozvrhnutý a deti mali vyplnenú každú chvíľu, aby ho takpovediac nezabíjali. "Potrebuješ na to celý život, aby si sa naučil, že si obyvateľom tábora, že si vždy v tábore, že všetko je tábor, preto keď v rámci tábora existujúceho odjakživa urobia ďalší, tentoraz aj rukolapne existujúci plot, to už je fakt len pre úplných hlupákov, pre tých, ktorí sú takí prostoduchí, že by to za celý život nezistili, ani ten by im nestačil, aby pochopili, kde sa v skutočnosti nachádzajú, o čom to je, čo je na mape."
Kniha Gábora Németha sa číta tak, akoby vznikala v slovenčine. Slovenčina sa od textu nikde neodlepuje, nikde nevytŕča, nikde nie je o číslo menšia či väčšia. Maďarské reálie a asociácie z nich vyplývajúce ako keby tu boli doma. Do veľkej miery sú tu doma. Boli sme predsa jeden pakt. A navyše svoje nákupné horúčky sme si kedysi riešili v Budapešti a priľahlých mestách, kým nedozernosť vodnej plochy sme si chodievali vychutnávať na Balaton. Ale nielen to. Sivosť komunizmu, usmievavé zradcovstvo nejedných otcov a starých otcov, nonšalantné a galantné ako dobre nalakované topánky, z ktorých sa odlúpol kúsok blata a vidno to. V jednom prípade sa človek narodil na Slovensku do hotového, dobre zabehaného a z najväčších svinstiev už vyzúreného režimu, a v tom inom prípade sa narodil v Maďarsku do práve prebiehajúcej kontrarevolúcie.
Kniha je v slovenčine úplne kompaktná. Juliana Szolnokiová prekladá z maďarčiny knihy, ktoré v slovenčine inak nemáme odkiaľ brať. Prekladá ich ako keby nič, úplne dokonale. Takže aj taký Gábor Németh a pred ním Péter Nádas alebo aj Imre Kertész a ďalší sú u nás doma. Mohli by byť. Predpoklady na to sú. Otázka je, či sa u nás naozaj ujíma tento druh veľmi zdravo sebatrýznivej, sebaspytujúcej, niekedy až rozzúrenej a z hĺbky duše nenávidiacej reflexie.
Nuž, priznám sa, mne prináša veľkú úľavu.
Jana Juráňová (1957) spisovateľka. Žije v Bratislave. Editorka feministického kultúrneho časopisu Aspekt. Je autorkou kníh Zverinec, Utrpenie starého kocúra, Siete, ako aj kníh pre deti Iba baba a Babeta ide do sveta či divadelnej hry Misky strieborné, nádoby výborné.