Predvolebný čas prináša mnoho zvodností. Napríklad bojovníkov proti korupcii je zrazu toľko, že hŕba skvelých riešení sa vedľa seba už ani nezmestí. A ešte ak s nimi prichádzajú tí skutočne najpovolanejší, odborne i morálne najkompetentnejší. Ako Pavol Rusko, ktorý si myslí, že "korupciu v parlamente odstráni iba zmena volebného systému z pomerného na väčšinový". Najlepšie tak, ako si to predstavuje ANO, ktorá už raz mala v programe 100 volebných obvodov a 100 poslancov, ale "nebudú sa brániť ani inému riešeniu". No, brániť sa nebude nikto. Teda, ak pán Rusko vysvetlí jedno: Aká je korelácia medzi charakterom človeka a spôsobom voľby? V USA je tlak verejnosti na politikov stokrát silnejší, väčšinovo volia od nepamäti - a lobista Jack Abramoff sa pred súdom práve priznal k podplácaniu politikov. Dvadsaťštyri kongresmanov prijalo od Abramoffa - a to je len "medzisúčet" - dokopy viac ako pol milióna dolárov...
Rozšírenie korupcie sa má k spôsobu voľby asi tak ako ku klimatickým zmenám. Viktor Béreš sa volal poslanec, ktorý sa v dlhom rade utečencov z ANO vyznačoval tým, že samotná strana tvrdila, že bol vyhodený, keďže si za stretnutie s ministrom hospodárstva účtoval 20-tisíc Sk. Ak sa politik obklopuje "bérešmi" (nomen omen), je to chyba volebného systému? A môže ten za to, ak nejaký minister - napríklad hospodárstva - utajuje zmluvy napriek zákonu, ktorý hovorí, že sú verejné? Aký vzťah k spôsobu voľby má situácia, keď ústavný činiteľ podpíše zmenku? Ako súvisí volebný systém s výročnou správou o hospodárení, v ktorej dary od internetovej firmy rádovo prevyšujú jej ročný obrat? Za tým všetkým - a mnohým iným - nestojí technika voľby, ale ľudia. Predstavu, že väzba k vlastnému rajónu zvyšuje morálku, resp. kvalitu výberu, môžu propagovať iba strany, ktoré boju s korupciou neprikladajú nijakú váhu. Napríklad ANO. Ale i ďalšie, ktoré sa v záchvatoch populizmu neštítia ani rúhať proti zdravému rozumu.
