Ehud Olmert. FOTO - AP
Dvadsiateho deviateho marca, deň po voľbách do Knesetu uprostred bieleho dňa zakryl tvár Slnka Mesiac, nechal z neho len úzky kosáčik. Zatmenie Slnka sa začalo v Brazílii, napoludnie dosiahlo Blízky východ a putovalo ďalej do Ruska. Keď som videla z ničoho nič tmavnúce okná, napadli mi slová starých židovských rabínov: že zatmenie nebeských telies je konkrétny výraz duchovného a mravného temna na Zemi, Boží ukazovák ľuďom, ktorí ešte len musia preukázať, že sú hodní Mesiaca aj Slnka.
Dôstojne zostarnúť
Pomyslela som si, že volebný boj, ktorý sa práve skončil, musel byť v tomto zmysle chvályhodný, pretože na rozdiel od predchádzajúcich sa predovšetkým krútil okolo sociálnych tém, okolo ľudí a ich základných potrieb. Bol to najhumánnejší volebný boj, aký si pamätám, lebo v centre bola sociálna spravodlivosť, zmenšovanie rozdielov medzi chudobnými a bohatými, dôchodky a minimálna mzda a takmer všeobecná snaha o ukončenie či obmedzenie okupácie, zmenšovanie trenia s Palestínčanmi, cieľ, ktorý bol odrazu taký samozrejmý, že sa už o ňom takmer nehovorilo.
