keďže existovalo viacero podnetov na preskúmanie zákonnosti ich činnosti, by mohli vyvolať v poškodených klientoch nádeje, že sa od štátu budú dať vymôcť nejaké prostriedky, ktoré by ich škodu znížili či eliminovali. Podľa všetkého si však vláda neriskne ani pobúrenie dvoch tretín občanov, ktorí odškodnenie de facto na svoj úkor zásadne odmietajú.
Podpredseda vlády Ivan Mikloš má zrejme pravdu, ak pri odôvodňovaní rozhodnutia vlády neodškodňovať klientov niektorých nebankových subjektov tvrdí, že takéto odškodnenie by bolo nespravodlivé a veľmi nebezpečné z hľadiska vývoja podobných aktivít v budúcnosti. Argument o nespravodlivosti dokonca považuje za jeden z najhlavnejších tvrdiac, že „na dôsledky riskantného, často neuváženého nakladania s peniazmi zo strany približne päť percent občanov by sa museli poskladať všetci ostatní“. Možno len oceňovať dôsledný postoj členov vlády a I. Mikloša, aký v tejto citlivej kauze aj v čase politicky nežičlivom, teda pred voľbami, zaujímajú - s maličkým dodatkom. Neklientov nebankových subjektov a Devín banky by totiž mohlo zaujímať, prečo s podobným principiálnym postojom podpredseda vlády a niektorí jej členovia nevystupovali, keď sa na riskantné, často neuvážené nakladanie s peniazmi niekoľkých členov vedenia Devín banky, na nečinnosť bankového dohľadu a na ochrannú ruku niektorých členov vlády nad týmto bankovým subjektom museli nepriamo poskladať ostatní občania a klienti iných serióznych bánk. A vzhľadom na premnoženie mŕtvych chrobákov v kauze Devín banka sa takisto nedá tvrdiť, že nebezpečenstvo ďalších podobných aktivít v bankách je práve zažehnané.
