Socha svätého Štefana pri povodniach. FOTO - REUTERS
Gorkij si spomína, ako starý Tolstoj povedal Suleržickému: "Všetci by sme sa chceli vyhnúť povinnostiam voči svojim blížnym, hoci práve precítenie tejto povinnosti z nás urobilo ľudí a keby tieto pocity neexistovali, žili by sme ako zvieratá..." Ironicky sa usmial: "Napriek tomu tu teraz debatujeme o tom, ako by sme mohli žiť lepšie. Nemá to veľký zmysel, ale na niečo je to dobré. Polemizuješ so mnou a zúriš, až ti nos zmodral, ale ma neudrieš, dokonca mi ani nevynadáš. Keby si sa cítil naozaj slobodný, teraz by si ma prizabil a bolo by."
Po chvíli dodal: "Sloboda je, keď so mnou všetko a všetci súhlasia, lenže potom neexistujem, lebo sami seba vnímame len v protirečeniach a polemikách." Gorkij, s vlasatou hlavou mierne zaklonenou, opatrne sedel na prútenej stoličke a s prižmúrenými očami pozoroval starca, čo si pri tých slovách žmolil bradu. Nesúhlasil s ním vtedy? Nemal ho rád? Zato včerajší Tolstoj ho zaujímal a veľmi túžil po zajtrajšom Tolstom. Vo svete pánov a sluhov, gazdov a paholkov priateľská respublika tohto deduška, založená na výkone a nadaní, spojila pod jednou oblohou veľkomožného a bedára, veriaceho a ateistu.
