„To je ale hluboké nedorozumění,“ vravel Václav Klaus, keď jeho slovám pripisovali iný obsah, aký mali. To isté môže povedať aj európsky komisár pre rozšírenie, lebo je zásadný rozdiel medzi tým, čo pán Verheugen naozaj povedal, a čo od neho „počuli“ niektorí politici.
Hlboké nedorozumenie je založené na nerozlišovaní dvoch podstatne sa odlišujúcich postojov. Ten, s ktorým sa stotožnil maďarský premiér Orbán i kandidát na nemeckého kancelára Stoiber, požaduje, aby Česká i Slovenská republika zrušili Benešove dekréty. Nástupnícke štáty bývalého Česko-Slovenska teda majú „zrušiť“ to, čo dohodli na konferencii v Postupime víťazné veľmoci, čo sa dostalo do mierových zmlúv, ale čo už viac ako štyri desaťročia nezakladá právne vzťahy ani v jednej z republík. Všetci, čo žiadajú „zrušenie“ Benešových dekrétov, žiadajú vlastne návrat do stavu z roku 1945. Komisár Verheugen však také niečo nepožadoval.
Rada Európy, EÚ a jej predstavitelia neočakávajú od Česka a Slovenska „zrušenie“ dekrétov, ale to, že odstránia zo svojho právneho poriadku zákony či ustanovenia, ktoré „majú diskriminačné následky až do dnešných dní“. Pravda, ak také vôbec existujú. Komisár Verheugen privítal ochotu českej vlády zmeniť napríklad reštitučný zákon z roku 1991, „ak sa ukáže, že platná úprava reštitúcií je v rozpore s európskou legislatívou“. Viacerí rakúski a nemeckí politici si komisárove slová vyložili tak, že „česká vláda sa zaviazala prehodnotiť Benešove dekréty“. Ide o hlboké nedorozumenie, lebo Verheugen také niečo nepovedal a ani povedať nemohol, pretože je politikom únie, teda budúcnosti kontinentu, a nie politikom minulosti, ktorú má prekonať zjednotenie Európy.
