Nedávno som v Berlíne v okruhu svojich známych spoznal šestnásťročného mladíka s priateľkou, ktorí pricestovali stráviť predĺžený víkend vo veľkomeste. Príjemne sme sa porozprávali a chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že obaja sú ročník 1990. Preboha, veď v tom roku som ja už...? Hostia pochádzali z mesta, ktoré bolo kedysi v socialistickom bloku pre Bratislavu partnerské, vtedy sa tomu hovorilo družobné. Obaja o tejto skutočnosti nemali ani potuchy. Priznám sa, tú nevedomosť som im prial aj závidel.
Slobodná generácia
Už dosť dlho počúvam reči o tom, aká je moja generácia slobodná, šťastná a pozitívna, aké má pred sebou otvorené nekonečné možnosti a naplno ich využíva, čo všetko úžasné ju ešte v dnešných pomeroch čaká, ale mne sa to akosi nezdá. Generácia našich rodičov vraj donútená nevďačnými pomermi premárnila toľko príležitostí, trpela, nič nesmela, ale zato my sme deti šťasteny, ktoré sa dočkali splnenia svojich snov.
Keď píšem my, myslím približne ročníky 1972 až 1979, generáciu, ktorá ešte vyrastala v takzvanom socializme a Nežnú revolúciu zažila v tínedžerskom veku. Boli sme príliš mladí na to, aby sme mohli zásadnejšie konať, a príliš starí na to, aby sme si nič nevšimli. Ako deti sme ešte spoločne zbierali a posielali hračky pre deti z Nikaraguy, perá a zošity na Kubu, múku do Etiópie a leporelá do Angoly. Stihli sme poznať oslovenie súdruh aj niekoľko budovateľských piesní a naučili sme sa základy ruštiny. Zložili sme sľuby doživotnej vernosti organizáciám, ktoré už o pár mesiacov neexistovali. Naša sexuálna výchova spočívala v čítaní letákov so sloganmi: "Pohlavný úd po osprchovaní trite uterákom v smere od tela dolu, nikdy nie naopak!" alebo "Miešky nedržte pri umývaní v rukách zbytočne dlho!". Bola to éra, keď ešte existovali slová ako granatiersky pochod, filmový žurnál, zemiaková brigáda, zjazd milicionárov alebo meotar.
Dobré platne sme kupovali podpultovo na burzách a zahraničné filmy sme pozerali amatérsky nadabované jediným hlasom v petržalskej obývačke. Keď sme v detstve stretli rovesníkov z okolitých krajín, vedeli sme vopred, čo budú mať oblečené a ihneď sme sa predbiehali v tom, kto sa má horšie. Väčšinou sme vyhrali.
Revolúcia nás milo prekvapila, hoci nám nešlo do hlavy, prečo toľko starých kádrov prešlo do nových štruktúr, no mysleli sme si, že to tak asi musí byť. O pár rokov štát, v ktorom sme sa narodili, a ktorý sme považovali aj za svoj, prestal existovať bez toho, aby sme proti tomu mohli čokoľvek urobiť. Keď sme konečne mohli voliť, už nebolo koho. Samozrejme, nakoniec sme k volebným urnám zakaždým šli, vždy pod inou zámienkou: menšie zlo, posledná záchrana, zločinec verzus ešte väčší zločinec, zarytý populista kontra večný klamár.
Kľúčové slová
A dnes? Ľavicové strany vedú veľkopodnikatelia, proti ktorým by vlastne mali byť zamerané, pravicové majú ľavicový, alebo žiadny program. Liberáli sú najmä bývalí komunisti a väčšina konzervatívcov novodobí náboženskí fanatici. Pozrel som si programy hlavných kandidujúcich politických strán na webe a u všetkých som našiel jediného spoločného menovateľa: mladá generácia, mladé rodiny, ľudia vo veku od 25 do 35! To sú v kampaniach, ako sa dnes hovorí, kľúčové slová.
Politici zrazu zistili, že sme tu. Už nie prvovoliči, ale konečne pracujúci občania v produktívnom veku. Dozvedel som sa, čo všetko je pre nás pripravené, najrôznejšie daňové úľavy, hypotéky, zľavy, pôžičky. Chce to len jedno - dať svoj hlas tomu pravému. A ešte rodiť deti. Neprejde deň, aby sa ženám mojej generácie nevyčítalo, že dostatočne nerodia, čím poškodzujú reformované hospodárstvo.
Už dosť! Už ma celý ten predvolebný ošiaľ absolútne nebaví. Mladí ľudia s humanitným vzdelaním v mojom okolí zarábajú hodinovú mzdu, za akú by robotníci nešli ani len kopať kanály. Že staršia generácia to má ešte ťažšie? Pokiaľ viem, až na nepatrné výnimky takmer všetkým zostali funkcie aj pozície a dnes sú ich plné nemocnice, univerzity, súdy, o kultúrnych ustanovizniach ani nehovoriac.
