Café de Flore a Les Deux Magots sú dve kaviarne, kde sa stretávali počas vojny Jean-Paul Sartre a Simone de Beauvoir. FOTO - ČTK
Som z krajiny, ktorej meno poznáte a poznáte aj jej šesťuholníkový tvar, poznáte viacerých jej kráľov aj cisára, spisovateľov, maliarov - krajinu s jazykom, ktorého slová tiež poznáte, aspoň niektoré, chanson a amour. Ba aj celé vety - C'est la vie.
Narodila som sa v Paríži francúzskym rodičom - rodičom s francúzskym občianstvom. Po francúzsky sa povie "naturalizovaným" Francúzom. Moja mama bola dieťa cudzincov z Poľska, ale narodila sa v Paríži. V štyridsiatom druhom nosila žltú hviezdu a zázrakom unikla razii, ktorá sa konala po tom, keď na výzvu vichystického režimu polícia zhromažďovala Židov na cyklistickú pretekársku plochu parížskeho Velodrome d'Hiver - sústredila ich tam 13 000. Podarilo sa jej s falošnými papiermi a menom schovať u mníšok v jednom dievčenskom kláštore na juhu v okrese Lot-et-Garonne. Otec - prišiel z Poľska, keď mal sedemnásť - sa za vojny schovával v Auvergne. Hovorí sa za vojny, ale od prímeria roku 1942 už Francúzsko nebolo vo vojne. Je to taký eufemizmus, čo je jedno z najdôležitejších slov francúzskeho jazyka, ktoré sa rozhodne musíte naučiť, je dôležitejšie než C'est la vie.
