Televízny duel premiéra s Robertom Ficom ukázal veľký pokrok - v práci mediálnych poradcov. Obaja hrdinovia sa striktne držali predpísanej linky a nenechali sa vyrušovať moderátorom. Taký je moderný trend. Aj keby opakovali to isté štyrikrát, odkazy, ktoré sú takpovediac alchymisticky naformulované, musia dôjsť k adresátom. Iný význam debata nemá.
Hoci komentátori majú zlozvyk stotožňovať vlastné videnie s videním širšieho publika, čo býva nezriedka chyba, tentoraz sa nedá zamlčať, že z takto naprogramovanej zrážky musel vyjsť (vyšiel?) víťazne Dzurinda. Teda u publika, ktoré sa ráta - čiže nerozhodnutých. Na stratégiu SDKÚ vtiahnuť Smer do akoby kompetenčného sporu, kde sa v popredí obrazu súťaží v znalostiach, v schopnosti viesť krajinu, nenašiel Robert Fico zbraň. Aj keď je jasné, že v istej hĺbke debaty, napr. o rovnej dani, stráca masový divák prehľad, obraty o "všetkých ekonómoch, ktorí pokladajú vašu daňovú reformu za nezmyselnú", tabuľky a grafy namierené na kameru, či výzvy na stávku, to všetko mohlo zaberať. Dôvod je jednoduchý - fakty nie sú na Ficovej strane. Stávky prijímať nemôže, ani ukazovať stĺpčeky svedčiace o jeho pravde, ani vymenovať ekonómov na svojej strane.
