SDKÚ politológom neverí

zvláštneho úkazu - strany im neveria. Manifest SDKÚ o tom, čo chce robiť ďalšie štyri roky, ktorý zverejnila v pondelok, sa recenzovať tromi (ani tridsiatimi) vetami nedá, ale keby zadanie znelo, že stačiť musí jedna, vyhráva toto: zachovať reformný a pokrokový étos tak, aby ani jedna vrstva, trieda, loby či záujmová skupina netratili. SDKÚ chce pokračovať v reformách, pričom všetci budú bohatnúť a nikomu sa nevezme nič, čo už má. Napríklad "nevyhnutnosť reformy celého školstva od základných až po vysoké" si SDKÚ predstavuje - okrem iného - tak, že "zváži alternatívu spoplatnenia iba (...) štvrtého a piateho ročníka, a pri bakalárskom štúdiu iba externej formy". Zdúpnieť by mal každý, kto si pamätá na azda najväčší ideovo-politický spor uplynulého obdobia. Ako sa dá ustupovať z principiálnych pozícií v programoch? V realite politického zápasu či zostavovania nejakej koalície - to je iné. Ale v programe? (Podobne KDH - u nich je to ešte nápadnejšie.) Ak sa úplného spoplatnenia vysokých škôl vzdáva strana, ktorá ho najhlasnejšie presadzovala, ako jej máme veriť, že chce "vytvoriť motiváciu nielen pre každú VŠ, ale i fakultu a katedru, aby sa zlepšovala"? Podobne by sa dalo babrať aj v partii zdravotníctva. SDKÚ chce dokončiť reformu tak, aby sa nikomu už neskrivil na hlave ani vlas, všetko len pre pacienta a ešte aj štátna účasť "v koncových nemocniciach zostala zachovaná". A do informatizácie, vzdelávania (a pod.) sa bude liať zlatý dážď z eurofondov. Pekná idea, ktorú vždy opakoval, keď sa ho pýtali, kde na to či ono vezme - socialista Gyurcsány v Maďarsku.