Je to poľutovaniahodné scestie a obrovské nedorozumenie.
Na reinterpretáciu dejín sú tieto rozsudky slabé ešte aj ako zámienka. A nie pre nezrozumiteľnosť napr. posledného, kde súd skonštatoval, že ku skutku došlo, iba nepostrehol úmysel Lexu spáchať trestný čin. Kľúčové je toto: kým nebude vyšetrená a uzavretá emblematická kauza tohto obdobia, zavlečenie syna prezidenta, sú všetky pokusy o nový výklad histórie márne a na vode. Nie dvadsať oslobodzujúcich rozsudkov, ale len došetrenie všetkých skutkov môže - prípadne - rozbiť fundamentálnu výhradu k tejto ére, ktorá znie, že štát sa spriahol so zločinom a konali v súlade. Svedectvo o dobe môže byť verné a neskreslené len vtedy, ak je úplné. Také je to jednoduché. Lexovo čisté skóre má paradoxné pozadie; inflácia žalôb sa rodila aj zo zúfalstva, že spravodlivosť by neprežila, keby vyviazol beztrestne. Návrh na zrušenie Mečiarových amnestií môže byť právne sporný. Ak však najväčšími ústavnými puristami sú v tejto otázke práve autor amnestií a jeho strana, ktorí inak skákali ústave po hlave odzemok takmer denne (a na to existujú verdikty Ústavného súdu), tak nejaké výroky o nejakej nevine v stokrát menej závažných kauzách sú dokonale bezpredmetné.
