FOTO
Buďme pánovi Villepinovi vďační, že sa obetoval na oltár moci. Nakoniec, náš premiér vonkoncom nekonal iba z osobnej ctižiadosti, ale aj v snahe dokázať, že ešte existuje nejaká moc. Konal v snahe zachrániť na rozpadávajúcej sa politickej scéne túto ideu moci. V jeho prípade to pôsobí tým patetickejšie, že koná v mene celosvetového liberalizmu, práve toho liberalizmu, ktorý vlastne po celom svete usiluje o to, aby sa politická moc ako určujúca a tvoriaca sila chýlila ku koncu ako taká.
Jeho súperi, mládež a študenti - a v tom bola celá irónia situácie týchto uplynulých týždňov - tak isto bojovali o záchranu ďalšej starej idey: idey vzbury. Chceli dokázať, že kdesi na samom dne našej stagnujúcej a zahnívajúcej spoločnosti, ktorej jedinými ideálmi dnes sú pohodlie, bezpečnosť a výkon, ešte stále buble živá a nepotlačiteľná sila odmietania a subverzie. Ale najsmiešnejšie a najpatetickejšie na tom je, že to robili tak, že sa dožadovali presne tých modelov života a spoločnosti, modelov hospodárskeho plánovania práce a existencie, ktoré práve zapríčinili onú všeobecnú otrávenosť a sklamanie spoločnosti.
