Václav Havel a Timothy Garton Ash na konferencii Fórum 2000 v Prahe. FOTO - ČTK
Nedávno som jednému britskému komentátorovi, ktorého považujem za očividného intelektuála, položil otázku, či je intelektuál. Spoza okuliarov sa zablesla panika: "Ó nie!" Prečo nie? "Lebo sa bojím Imposterovho syndrómu."
Tradícia popierania
Skvelá kniha cambridgeského historika Stefana Colliniho načrtáva dlhé dejiny britskej tradície tohto popierania. Je to tak znovu a znovu: ľudia, ktorých by v iných európskych krajinách všetci charakterizovali ako intelektuálov, popierajú, že nimi sú. Stefan Collini si to sformuloval ako "tézu neprítomnosti": tvrdí, že Briti na rozdiel od Francúzov či Poliakov, alebo Rakúšanov nemajú intelektuálov. Intelektuáli sa začínajú až v Calais. "British intellectual" je oxymoron ako "vojenská inteligencia". Rieka hovorovej angličtiny nesie celé prúdy stredne hanlivých až satirických prívlastkov: od vajcových hláv po mediálnych donov a "vykecávačov", či presnejšie, "vykecávajúcej sa triedy" (chattering classes). S intelektuálom ako jeho bodyguard takmer vždy putuje prídavné meno "takzvaný". A vždy sú nablízku ironické úvodzovky.
