Príbehy, príbehy...

... kde vás ľudia berú? No, to je jedno, hlavne, že sú cudzie. Niekedy sa odohrávajú na toaletách a v sprchách, inokedy sa naťahujú do seriálov. Nemusím žiť svoj príbeh, stačí si zapnúť televízor a môj príbeh sa bude skladať z miliónov príbehov iných, mne celkom cudzích ľudí. Keď ma to začne nudiť, médium pritvrdí. A tak sú nám čoraz častejšie servírované dojemné a silné príbehy skutočných ľudí. Spoločným menovateľom je ťažký údel: postihnuté či ťažko choré dieťa, nevyliečiteľná choroba, strata najbližších. Výsledkom môže byť, že trochu skrotneme, prípadne zažijeme katarziu z toho, že sme na tom lepšie. Tí a tie, čo prišli svoje príbehy vyrozprávať, sa vracajú do svojho života, ktorý pre nich možno vôbec nie je príbehom. Možno aj oni potrebujú cudzie príbehy, aby sa rozptýlili. Zapnú si telenovelu, nakuknú do zákulisia smotánky, čo sa medzičasom stĺkla na maslo...