Zverejňovanie klientov prostitútok nepatrí medzi tie časti volebných programov, ktoré čaká svetlá budúcnosť. To si povedzme na rovinu. Okrem ideových problémov aj preto, lebo prípadní partneri budú KDH podozrievať, že ide o rafinovaný plán, ako otriasť stabilitou poslaneckých klubov. Či celého parlamentu - ešte by sa rozpadol. Než sa nad nápadom Daniela Lipšica zatvorí hladina, jedna poznámka je nevyhnutná.
Ak KDH propaguje ako vrchol svojho snaženia starosť o rodinu, a to tradičnú, teda zväzok jedného muža a jednej ženy, tak im s plnou vážnosťou treba oznámiť toto: účinnejší stimul na podporu rozvodovosti ako zverejňovanie klientov verejných domov (a pod.) sa už ani nedá vymyslieť. Po prvé, manželky hriešnikov, ktorými Lipšic vyzdobí špeciálnu stránku ministerstva spravodlivosti (tak nejako si to predstavuje), sa budú musieť vyrovnávať nielen s traumou nevery, ale ešte aj s pohľadmi susedov a známych. Excelentný príspevok k podpore slovenskej rodiny (alebo skrytá reklama na dotovaný internet od SDKÚ?). Od psychológov však vieme aj inú vec - prostitúcia funguje aj ako ventil, ktorý istý typ napätia v mnohých manželstvách utlmuje. Môže sa nám to nepáčiť a môžeme sa tváriť zhnusene či pobúrene, ale tak nejako to na svete funguje. Nie dva dni, ani dva mesiace, ale od nepamäti. Ešte nikto nikde, okrem niektorých diktatúr, víťazný boj s prostitúciou nezviedol. Je čudné, ak takú ambíciu má konzervatívna strana na Slovensku. Švédsky model, ktorý slúžil ako inšpirácia, by práve KDH mal odpudzovať, keďže vychádza z ortodoxne materialistického výkladu sveta, kde ľahké dievča je "obeťou" a zlý boháč (podnikateľ, manažér) vykorisťovateľom. Nie - je to obchod, ktorý spoločenské normy nedovoľujú legalizovať. Zrejme správne - potom sa však musí tolerovať. A ak legalizovať, tak zdaňovať - také precedensy už existujú. Nič lepšie ešte nikomu nenapadlo. Vymáhať manželskú vernosť, etické správanie a všeobecnú mravnosť trestným zákonom je komunistická úchylka.
