ústava predsa len istým spôsobom obmedzuje správanie prezidenta po voľbách v súvislosti s vymenovaním novej vlády.
Možno tiež opäť iba pripomenúť, že ústava nepovoľuje prezidentovi nikoho poverovať rokovaniami o zostavení vlády. Takýto inštitút ústava nepozná – prezident má kompetenciu „iba“ vymenovať predsedu vlády, ktorý musí spĺňať jednu podmienku – byť voliteľný do parlamentu. Nejestvuje dokonca ani žiadny zavedený politický úzus či zásady, podľa ktorých by mal prezident poveriť zostavovaním vlády predsedu víťaznej strany vo voľbách. Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky to tak bolo iba raz – v roku 1994, keď prezident Michal Kováč poveril týmito rokovaniami predsedu HZDS. Iná situácia však bola už po voľbách v roku 1998, keď Ivan Gašparovič, ktorý mal „prezidentskú“ kompetenciu vymenovať premiéra, poveril rokovaniami nie predsedu HZDS, ale jeho „dvojku“ Jána Smereka. Dva razy uplatnený politický úzus teda existuje iba v tom, že rokovaniami o zostavovaní vlády po voľbách býva poverená víťazná strana, nie automaticky jej predseda. Ide však o mimoústavný krok, ktorý nikoho k ničomu nezaväzuje, ani nikoho k ničomu neoprávňuje.
