Petr Lněnička ako Stanislav Gross pri skúške predstavenia Má vlast. FOTO - ČTK |
Pred časom sa skončili parlamentné voľby v Taliansku tak tesne, že sa hlasy veľmi prácne opäť a opäť preratúvali. Nebolo totiž hneď jasné, či tesnú väčšinu získal Prodi, alebo Berlusconi. Kto z nich bude vládnuť? Profesor alebo klaun? - pýtali sa titulky novín.
V Taliansku má taká dvojica svoj predobraz už v starej klasickej commedii dell'arte: Dottore a Arlecchino. A paralela sa núka aj v predvolebnom Česku: Klaus a Paroubek.
Presne takéto paralely nájdeme aj v hre (politickej persifláži? satire? panoptiku? trileri? grotesknom dokumente?) Ivy Klestilovej-Volánkovej, ktorej časť sa hrá v Divadle v Dlouhé pod názvom Standa má problém etc., zatiaľ čo "kompletná trilógia" (Standa má problém, Paroubek je Kamaráth, Strejda nás má všechny rád) sa hrá v divadle Rokoko pod veľkolepým názvom Má vlast.
Zásadný rozdiel medzi tými dvoma inscenáciami však nie je v dĺžke, lež v čomsi omnoho podstatnejšom. V Dlouhé hrajú jednoduché plošné bábky vystrihnuté z papundeklu a vedené hercami zospodu na paličke, v Rokoku hrajú živí herci (to je teda blbý termín: "živí herci"; akoby niekde niekedy mohli hrať aj "mŕtvi herci" - ale vlastne môžu, ibaže takí nie sú mŕtvi fyzicky).
A tak sa tu vyskytujú vedľa seba v stovežatej Prahe dve inscenácie totožného textu (teda sčasti totožného), ale inscenované vo dvoch divadelných "jazykoch".
Kauzy a aféry
Aký je to text? Keďže súčasná politika klesla už takmer výlučne na úroveň škandálov a "káuz", zaoberá sa autorka práve nimi: Grossovou grotesknou aférou s kúpou bytu a s kšeftami jeho ženy, Paroubkovým a Bublanovým zásahom proti CzechTeku, Jandákovými žoviálnymi "kultúrnymi projektmi", Rathovými narcistickými exhibíciami či podivuhodným útekom Radovana Krejčíře na Seychely. Teda venuje sa kauzám a aféram známym, čo sa ešte stále pripomínajú v médiách a prepierajú v krčmách pri pive.
Komentár Ivy Klestilovej-Volánkovej k týmto kauzám a aféram je prítomný v autorských poznámkach, ktoré zaznievajú v oboch inscenáciách: v Dlouhé ich "sucho" reprodukujú bábkoherci, v Rokoku znejú z reproduktorov. A, samozrejme, autorkin "komentár" je skrytý i pod nenápadne štylizovaným jazykom politického ptydepe protagonistov: tie texty sú v podstate autentické, ale ich štýl jemne, lež zreteľne zvýrazňuje ich idiotizmus. Skvelým príkladom je monológ "schizoidného" Miroslava Kalouska, ktorý dvojjediný a rozpoltený vedie dialóg sám so sebou, pričom ešte aj strieda prvú osobu s treťou, akoby sa sám so sebou stotožňoval a vzápätí sa od seba dištancoval. Akoby "podľa Stanislavského" Kalousek do Kalouska vstupoval a potom zasa Kalousek "podľa Brechta" z Kalouska vystupoval - a v tretej osobe ešte aj sám seba, prvého i druhého Kalouska, hodnotí a komentuje.
Takáto forma textu významne ovplyvňuje, ba priam predurčuje spôsob inscenovania hry. A väčšmi jej svedčia zdanlivo "mŕtve" bábky než rozšantene živí herci. Papundeklová bábka je totiž znak, dokonca "rukolapne názorný" znak: každá z papundeklových bábok má na sebe nalepený fotoportrét politika, ktorého "predstavuje". Takže my diváci v hľadisku okamžite vieme, o koho ide, a tak môžeme väčšmi počúvať text, vnímať jeho ironicky štylizovanú podobu, vychutnávať jeho významové nonsensy a žasnúť nad jeho do neba volajúcimi idiotizmami.
Živí herci v Rokoku sa usilujú figúru, ktorú hrajú (keďže je to figúra reálne existujúceho a verejne známeho politika) pokiaľ možno čo najvernejšie napodobiť a zároveň aj parodovať. "Hrajú" väčšmi imitáciu než podstatu.
Zaujímavé je sledovať reakcie obecenstva v obidvoch divadlách. Publikum v Dlouhé sa smeje a reaguje akoby s "nadhľadom" - atmosféra v hľadisku súzvučí s ironickým odstupom, s akým tú hru inscenujú herci s bábkami.
V Rokoku sú reakcie búrlivejšie, ale často strácajú onen ironický nadhľad, aký vládne v hľadisku v Dlouhé. Napríklad taký striptíz ministra Ratha, ktorý predvedie Jiří Háma s bravúrou tanečníka z parížskeho Crazy Horse, sprevádza aplauz búrlivo pre jeho profesionalitu a revuálny exhibicionizmus, áno: prítomnými dámami v hľadisku aj pre nespornú erotickú vyzývavosť! Už som len čakal, kedy niektorá z diváčok vyskočí na javisko a zasunie Hámovi za slipy stokorunáčku.
Okolo Řípu
Alebo ten šialený spartakiádny gýč Michala Davida Poupata! Keď zaznie v Rokoku, diváci sa skandovane roztlieskajú ako na komunistickom zjazde. Nato sa ich herci z javiska ešte usilujú vyprovokovať, aby tlieskali s rukami nad hlavami - už-už sa im to takmer podarilo, niekoľkí ľudia v hľadisku dokonca tlieskajúce ruky zodvihli, ale vzápätí si uvedomili, čo vlastne napodobujú, k čomu sa "spontánne" pridávajú, a rozpačito ruky stiahli... Ale aj potom tlieskali skandovane ďalej. To, čoho sme v hľadisku Rokoka svedkami, nie je sebaironické parodovanie spartakiádneho rituálu, ale emotívne retro, "návrat do mladosti", keď sme všetci tak krásne cvičili na Strahove, a Praha patrila len nám, a pivo tieklo v hektolitroch, a rozpaľovali nás prvé sexuálne dobrodružstvá. (Tak isto reagujú aj diváci v Bratislave v SND na Tančiarni, keď zaznejú tie isté Poupata ako charakteristický znak Husákovho režimu a diváci v strednom a staršom veku začnú skandovane tlieskať ako blázniví a usmievajú sa šťastne od ucha k uchu. Je to prejav podobnej nostalgie, ako napríklad reinkarnácia symbolov NDR v dnešnej východnej časti zjednoteného Nemecka.)
Ak by Davidove Poupata spievali a jačali papundeklové bábky, diváci by iste skandovane netlieskali. S papundeklovými hercami sa sotva možno stotožniť, preto sú pre sarkastický obraz banálnej reality vhodnejšie - ako figúrky South Parku.
Takže súčasné české politické panoptikum je na javisku nesporne prítomné. Na to, aby sme ho mohli vychutnať, musíme byť tzv. "informovaní". Divák musí poznať kontext a tú podivuhodnú grotesknú politickú realitu, ktorá dnes v krajine okolo Řípu vládne. Cudzinec (aj keby rozumel češtine) by bol na takomto predstavení dezorientovaný. Lebo hoci text vychádza z dokumentárnych materiálov, ani jedno, ani druhé predstavenie dokumentárnym divadlom nie je. (Toto nie je Hochhuthov Zástupca ani Kipphardov opus Vo veci J. R. Oppenheimera.) Cudzinec by sa musel nazdávať, že je to fikcia. Lenže my informovaní vieme dobre, že to fikcia nie je. Veď aj česká hymna, ktorá sa spieva na záver, je "echt", je pravá! Kde domov můj...
Prelínanie svetov
Ale súčasné české politické divadlo, to nie sú iba sarkastické "srandičky". Už pred poldruha rokom odštartoval režisér Miroslav Bambušek v holešovickej továrenskej hale La fabrica jedinečný divadelný projekt Perzekuce.cz. V dvoch tituloch Porta Apostolorum a Útěcha polní cesty sa zaoberá dvoma vyvraždeniami českých Nemcov v roku 1945 - likvidáciou benediktínskeho kláštora v Postoloprtoch a likvidáciou českých Nemcov pri "odsune" z Brna 30. mája 1945 (štyri tisícky zavraždených na ceste z Brna). Na jar uviedol Miroslav Bambušek inscenáciu Steigerwaldovej rekonštrukcie Horáková X Gottwald o najznámejšom procese z päťdesiatych rokov (jediná na smrť odsúdená a popravená žena v politickom procese v komunistickej východnej Európe). Poslednou časťou projektu bude inscenácia Zóna, ktorá sa odohráva v budúcnosti po lokálnom nukleárnom zásahu kdesi v tranzitnom priestore strednej Európy.
Brnianske Divadlo v 7 a půl uviedlo biografickú montáž Palach 69-06, v ktorej využilo aj nahrávku Palachových slov na nemocničnej posteli: "Človek musí bojovať proti zlu, na ktoré sám stačí."
Napokon české divadlo je už tradične politickejšie ako divadlo slovenské. V roku 1988 napríklad Divadlo na provázku v Brne uvádzalo v rámci programu Rozrazil k 70. výročiu Československa hru Václava Havla (samozrejme, nie pod menom autora) Zítra to spustíme. Na slovenských javiskách v tých časoch ešte kraľovali hry Jána Soloviča. Inscenáciu Rozrazil vtedajší režim periodicky zakazoval až do novembra 1989, na jednej z výnimočne vyvzdorovaných repríz bol po brutálnom zásahu proti študentom na Národní třídě vyhlásený divadelný štrajk.
V týchto volebných chvíľach sú v Českej republike asi najaktuálnejšie slová filozofa Miroslava Petříčka: "Keď sa politika stala divadlom, premenilo sa divadlo na politiku. Divadlá sú súčasťou verejného priestoru, sú preto politické a snaha premeniť na divadlo samotný verejný priestor je teda nesmierne nebezpečná. No všetok humor sa stráca v prípade, že oba svety sa prepoja, zamenia navzájom a politika sa stane divadlom. Výsledok je až nečakane strašidelný."
Martin Porubjak (1944) je dramaturg Slovenského národného divadla, režisér. Žije v Bratislave.
Postavičky Miloša Zemana (vľavo) a Stanislava Grossa v predstavení Standa má problémy etc. v pražskom Divadle v Dlouhé. FOTO - ČTK |