Voľby u dvoch našich susedov, v Česku a v Maďarsku, dopadli rôzne, majú však veľa podobných čŕt. V Maďarsku sa skončili víťazstvom vládnej koalície vedenej postkomunistickými sociálnymi demokratmi. V Česku naopak vládnuci sociálni demokrati napriek ešte výraznejšiemu rozdávaniu voľby prehrali. Pre zvláštnosti volebného systému sa však rozdelenie poslaneckých mandátov skončilo v Česku patom.
Tieto rozdiely by nemali prekryť to, v čom bol vývoj pred a po voľbách v oboch krajinách podobný. V oboch prípadoch bola kampaň silne personifikovaná na lídrov dvoch strán. Aj vďaka vyrovnaným preferenciám boli obe kampane útočné, ku koncu až hysterické. Jedna zo strán sa v nich venovala viac programu súpera než vlastnému a v negatívnej kampani sa voličom snažila nahovoriť, ako ťažko sa im bude žiť, ak voľby vyhrá konkurencia. Voľby v oboch krajinách nakoniec paradoxne vyhrala strana, ktorá menej sľubovala a bola menej agresívna. Je vlastne vedľajšie, že v Česku vyhrala pravica a v Maďarsku ľavica. Podstatnejšie je, že v oboch krajinách nevyhral populizmus a ochotný spojiť sa s extrémistickými stranami, v Česku s komunistami, v Maďarsku s nacionalistami. Z tohto hľadiska je podružné, že v Maďarsku tento populizmus reprezentuje tvár Orbána, v Česku Paroubka. Obaja sú si podobní dokonca aj v tom, ako svoju prehru nezvládli. Paroubek výsledok volieb spochybnil. Predložil obraz sprisahania proti jeho osobe a strane, v ktorom hrali ústrednú rolu kritické médiá.
