Štyri pravidlá docenta Hohoša podmieňujúce úspešnú kooperáciu viacerých subjektov sú: nezávidieť, nebyť prvým, kto ukončí spoluprácu, nezabúdať na princíp reciprocity a hlavne príliš nešpekulovať (v takom prípade prestáva byť náš postup transparentný pre partnerov a strácame dôveru). Ak by docent, ktorý prednáša filozofiu práva a sociálnu filozofiu, aplikoval model kooperácie na dnešné parlamentné strany, zistil by, že všetky zvolili ako svoju metódu konfrontáciu. Výsledok tejto stratégie priam geniálne súhlasí s tým, čo predpokladá model - dôvera k parlamentu neúprosne klesá. V jednej oblasti sú však slovenskí poslanci učebnicovým príkladom spontánne vzniknutej spolupráce - a to vo všetkých prípadoch, ktoré sa týkajú profitu samotných poslancov.
Hohoš vysvetľuje vznik takejto kooperácie na príklade vojakov z prvej svetovej vojny. Pokiaľ dve jednotky stáli v zákopovej vojne proti sebe dostatočne dlho, začali si vytvárať nepísané rituály, ktorými si navzájom naznačovali, že si želajú dočasné prímerie. Či už to boli znamenia vlajkami, výstrelmi do vzduchu, alebo jednoducho empatia v tom, že za škaredého počasia sa neútočí, výsledok bol rovnaký - strieľalo sa do vzduchu a obidve jednotky si načas vydýchli. Je teda očividné, že na takúto spoluprácu nie sú potrebné dobré osobné vzťahy ani písaná či vyslovená dohoda, stačí uvedomenie si výhodnosti spoločného postupu. Vzácna solidarita v parlamente obvykle vzniká vtedy, keď si poslanci schvaľujú nové počítače, zahraničné cesty či zvyšujú počty poslancov vo VÚC. Ešte aj „nehoráznosť“ v podobe doživotných rent prešla hlasovacou procedúrou takmer potichu, dodnes poslanci (nezáleží na tom, či koaliční, alebo opoziční) neradi hovoria o autoroch kontroverznej iniciatívy.
