Benedikt XVI. v Osvienčime. FOTO - REUTERS
Niektoré vzácne okamihy dávajú politikom a náboženským vodcom príležitosť vštepiť historickému vedomiu symbolické výroky či gestá. Spolkový kancelár Willy Brandt spontánne pokľakol pri spomienkovej slávnosti pri pamätníku povstania vo varšavskom gete - hoci on sám bol odporcom nacizmu. Ján Pavol II. s nezabudnuteľnou pokorou prehovoril v osemdesiatom šiestom v rímskej synagóge - pri vôbec prvej pápežskej návšteve synagógy - o prítomných židoch ako o "našich starších bratoch".
Húf zločincov
Pápež Benedikt XVI. mal pred sebou takýto moment na svojej návšteve v Osvienčime. V čase množiaceho sa popierania holokaustu, napríklad zo strany iránskeho prezidenta, ale aj iných, bola Benediktova návšteva v očiach sveta historicky a politicky významná. Svojou prítomnosťou a svojimi slovami tento nemecký pápež znovu potvrdil nesprávnosť a lživosť popierania holokaustu. Prísť do Osvienčimu, povedal, je "povinnosťou voči pravde, voči právu tých, ktorí trpeli". No to dobré, čo urobil tým, že navštívil Osvienčim, zatienil prejav, ktorý tam predniesol. Neponúkol nič z poctivosti Brandtovho citu ani pokory Jána Pavla II. a fatálne zlyhal voči ním samým vyhlásenej povinnosti voči pravde. Namiesto toho Benedikt zahmlieval historické vedomie, unikal mravnej zodpovednosti a prikrčil sa pred politickou zodpovednosťou.
