David Gahan.
FOTO - REUTERS
Prvá pieseň, ktorú som od Depeche Mode počul, sa volala People are People. Písal sa rok 1985, sovietski prezidenti zomierali jeden po druhom a takzvaná verejná bezpečnosť jazdila na žigulákoch a trabantoch. Stál som v panelákovom byte v kuchyni pri kazetovom rádiu, na ktoré som už bez problémov dočiahol a horko-ťažko som vedel naladiť Ö3. Toto rádio bolo vtedy spolu s televíziou ORF posledným spojením so západnou Európou a je len príznačné, že oboje sprevádzal šum a výpadky signálu.
Už si nepamätám, či skladba odznela v programe Hitpanorama alebo Die grossen Zehn, ktoré spolu s televíznymi reláciami X-Large, Okay či Ohne Maulkorb tvorili pre mnohých celý mediálny svet. Bohviekoľko ďalších detí československej normalizácie vtedy neveriacky zízalo na svoj chrčiaci prijímač. Ja som si myslel, že som jediný na planéte a práve som pre svet objavil našu generačnú kapelu. Onedlho som zistil, že podobný názor mali desaťtisíce rovesníkov a doteraz celkom nechápem, kde sa v krajine za železnou oponou vzali.
