Ak svojou cestou do USA chcel predseda Mečiar prerušiť čiernu sériu HZDS, tak výsledkom je pravý opak - túto sériu iba predĺžil a prehĺbil. Aj vplyvní americkí politici, za ktorými prišiel, zopakovali presne to isté, čo už povedali americkí činitelia, ktorí prišli na Slovensko: jeho osoba i hnutie, ktorému predsedá, sú prekážkou vstupu Slovenska do NATO.
Expremiér, ktorý sa dlho snažil predstierať, že aliancia ho rešpektuje ako partnera, v rozhovore pre Washington Times musel priznať, že je persona non grata: „Vyzerá to tak, že celá sila NATO je zameraná proti jednej osobe.“ Vladimír Mečiar síce „uznal“ očividnú skutočnosť, ktorú vytrvalo popieral, ale urobil to takým spôsobom, že vinu za vlastnú neprijateľnosť pripísal aliancii. Tvrdí totiž, že sa stal obeťou dvojakých štandardov NATO. Jedny vraj uplatňuje aliancia na politikov, akými sú Solana či Iliescu, a druhé na neho. Ak iným kritické pripomienky k NATO odpustila, jemu ich odpustiť nechce. Keby zodpovední politici aliancie vo vzťahu k slovenskému expremiérovi ešte váhali, po takýchto vyjadreniach by váhať prestali. Isté totiž je, že politici NATO nemajú žiadny špeciálny dôvod, aby sa akurát k Mečiarovi správali inak ako ku každému inému politikovi zo strednej Európy. Keď sa k nemu správajú ako k nanajvýš nežiaducej osobe, tak preto, lebo im na to poskytol viac než dostatok dôvodov. V čase, keď vládol, sa na Slovensku udiali také veci, ktoré ho raz a navždy diskvalifikovali ako prijateľného partnera pre alianciu. Ich súčet sa od madridského summitu NATO v roku 1997 vôbec nezmenšil. Podpredseda Parlamentného zhromaždenia NATO Markus Meckel to v Bratislave povedal aj za ostatných: „Je jednoducho ťažké predstaviť si, že Mečiar sedí za spoločným stolom a NATO, ktoré rozhoduje konsenzom, stojí pred závažným rozhodnutím a toto rozhodnutie bude závisieť od toho, či bude Mečiar súhlasiť. Myslím si, že žiadny člen NATO nie je na toto pripravený.“
