jedovatú poznámku (uznávam, celé to bola moja chyba): "No, už som si myslel, že neviete pozdraviť, keď niekam prídete."
To som naozaj nemal. Vôbec som totiž netušil, do akej mocnej samoľúbosti pichnem (a potom vraj, že muži sú márnomyseľnejší ako ženy). Dozvedel som sa, že nie ona ma má pozdraviť, ale ja, lebo som mladší a ešte k tomu muž (asi si naozaj nevšimla, že som ju pozdravil prvý). No nič sa nedalo robiť, bol som nútený jej vysvetliť, že sa nachádza na súkromnom pozemku, teda priamo na mojom dvore (čo nebola až taká pravda, dolný mlyn nepatrí mne, ale občianskemu združeniu).
"Ale súkromné pozemky bývajú väčšinou ohradené."
"Mne predsa nevadí, že sem ľudia chodia, ale to, že nezdravia."
"Ale vy ste sem prišli z Bratislavy a my sme tu Oravci!"
A mal som presne to, čo som si zaslúžil za svoju nemiestnu poznámku a za zbytočnú hrdosť gazdu, ktorý si myslí, že na jeho dvore by ho ľudia mali zdraviť.
Je mi jasné, že táto pani by si vymyslela hocijaký dôvod na to, že konala správne, len aby nemusela priznať svoju chybu, no toto ma naozaj zamrzelo. Z toho akože vyplýva, že keď ja som rodený bratislavák, tak nemusím pozdraviť Oravca, Liptáka, Horehronca v jeho bratislavskom byte?
Vo svojom hneve si aj zabudla všimnúť, že hoci je sobota (čiže víkend) a sedem hodín večer, tak stále pracujem a nepracujem pre seba ani pre svoju rodinu (bohužiaľ).
Ľudia si často myslia, že sme štedro podporovaní štátom, prípadne že získavame obrovské peniaze z EÚ a za tie nám to tu potom robia komerčné firmy, zatiaľ čo my si vyvážame zadky v drahých autách. Tak aby som to bral po jednom, štát ešte od nás chce peniaze za to, že sa o to staráme, z EÚ sme nedostali ani korunu, lebo kto má čas vypisovať obsiahle byrokratické žiadosti a úplne všetko si tu robíme svojpomocne, napríklad skaly na kamennú podlahu som si sem navozil na fúriku. Jediný platený človek som ja (a to veľmi skromne), všetci ostatní sú dobrovoľníci. Ak sa chce, tak sa dá fungovať z mála.
