r zároveň prejaví aj dostatok politickej kultúry – ako jediný totiž nemá stanovenú lehotu na vymenovanie troch členov rady, čím môže blokovať jej prvé rokovanie. Podľa zákona sa totiž rada môže zísť, iba ak boli ustanovení VŠETCI jej členovia.
Zákon má aj ďalšie problémové ustanovenia. Zakotvuje inštitút podpredsedu rady, ktorý však ústava nepredpokladá, a stanovuje iba, že predsedom rady je predseda Najvyššieho súdu. Keďže je zrejmé, že v prípade napríklad cesty do zahraničia predseda určuje svojho zástupcu, malo by to znamenať, že ho zastupuje aj vo funkcii predsedu Súdnej rady. Zákon o Súdnej rade však stanovil, že nie je predseda ako predseda a mimoústavne zriadil inštitút podpredsedu Súdnej rady.
Námietky možno vzniesť aj voči právomoci ministra spravodlivosti rozhodovať o stážach sudcov, ktoré napomáhajú ich kariérnemu postupu, a ktorý tak môže minister „výberovo“ a účinne brzdiť. Rovnako voči formulácii, podľa ktorej sudcu prideľuje na určitý súd Súdna rada „NA NÁVRH“ ministra spravodlivosti. Podľa ústavy o prideľovaní sudcov rozhoduje rada, podľa zákona právo podávať návrh – a tým v podstate rozhodovať – má výkonná moc. Azda najväčšie rozpory však vznikli okolo tzv. štvorročných sudcov, ktorých dekréty, moderne povedané, „vyhasnú“ už o pár dní. Podľa ministra Čarnogurského môžu ďalej súdiť, podľa predsedu Najvyššieho súdu súdiť nemôžu. Schválený zákon znie v prospech Čarnogurského – za VÝKON funkcie sudcu sa považuje aj čas po uplynutí štvorročného volebného obdobia sudcu až do vymenovania za sudcu bez časového obmedzenia. Trik ministra odhaľuje ústava, podľa ktorej môžu vykonávať funkciu sudcu až po vymenovaní prezidentom na návrh Súdnej rady.
