FOTO
Začali chodiť správy o neuveriteľných veciach: úplne cudzí ľudia sa pri public viewing držia za ramená a spievajú spoločne Deutschlandlied. Cukrári zdobia torty čierno-červeno-žltými vlajočkami. Také čosi tu bolo možné naposledy v auguste 1914. Vyľakane sa pýtame: to smieme? Nie sme zasa nebezpeční? Zasa sme sa nepoučili? Priznávam. Tiež som spieval a hodiny chodil pomaľovaný nemeckými farbami. Zrejme to urobím znovu. To tá atmosféra. A tešil som sa, že mediálny hurhaj príprav už konečne vystrieda real thing - majstrovstvá sveta.
Strašidelný omyl
Aj v deväťdesiatom mnohí mávali nemeckými zástavami. Ja nie. Bál som sa, že Nemecko zo samého nedostatku fantázie ide pokračovať presne tam, kde naposledy muselo prestať. Nezabudnem na scénku, keď som pár mesiacov na volebnej párty Aliancie pre Nemecko osobne zažil nemecké strašidlo: nejaký víťazstvom spitý straník začal spievať "Deutschland, Deutschland!" Nejako si pozliepal slová a pravá ruka sa kývala, somnambulne, sama od seba sa dvíhala do vzduchu. Bol to strašidelný okamih, veď som bol medzi víťazmi volieb, medzi samou budúcnosťou. Ešte roky po nemeckom zjednotení som nedokázal vysloviť "Deutschland". Nebolo to slovo ako iné slová. Povedať "Deutschland" bolo ako buchnúť sekerou. Znelo to vojensky a staromódne. Odvtedy prešlo poldruha desaťročia. Ak meriame nemecké zjednotenie vtedajšími obavami, skončilo sa šťastne. Ale ak ho meriame vtedajšími očakávaniami - nešťastne. To, ostatne, platí aj pre futbal. Beckenbauerovo proroctvo futbalovej prevahy, ktorá potrvá roky, sa nesplnilo, rovnako sa nesplnili ani ostatné spoľahlivé prognózy.
