Rovnako bolo prirodzené, že nenašli spoločnú reč ani so splnomocnenkyňou, ani medzi sebou a vzájomne si vyplazujú jazyk.
Nebolo preto nič čudné ani na tom, že keď Orgovánová navrhla, aby „pravidlá rómskeho pravopisu vychádzali z východoslovenskej rómčiny“, okamžite odzneli proti tomu námietky. Povinnosťou štátu je však konať, a to aj bez ohľadu na mienku politickej reprezentácie rómskej komunity. Samozrejme, vždy je lepšie, ak štát získa súhlas danej reprezentácie. Ona však povinnosti voči príslušnej komunite nemá a ani sa jej za svoju nečinnosť - na rozdiel od štátu - nemusí zodpovedať.
Štát v súvislosti s rómskym jazykom nekoná, hoci ho oficiálne uznáva. Svedčia o tom domáce aj medzinárodné právne normy, ktoré je povinný uplatňovať. Z domácich je to hlavne ústava a zákon o používaní jazykov národnostných menšín. Z medzinárodných napríklad Rámcový dohovor Rady Európy na ochranu práv národnostných menšín či Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov. Kodifikácia rómskeho jazyka je pritom už od roku 1971 za nami. A keďže nemožno kodifikovať niečo, čo kodifikované už je, dnešné spory môžu byť nanajvýš o rekodifikácii, a nie kodifikácii rómskeho jazyka. Do ktorej však beztak štátu nič nie je.
