Gaza. FOTO - REUTERS
Sedím ďaleko od guliek. Vo Viedni počúvam najnovšie správy. Počúvam o raketách a delostrelectve, o útoku na vojenský tábor neďaleko hraníc, presne tam, kde slúži môj synovec. Už volá moja matka a hovorí mi, že chlapec je v poriadku. Jeho starší brat neúnavne dúfa v nové mierové iniciatívy, on sám zas dúfa v to, že mu vojenská služba rýchlo vyprší.
Jednostranný ústup Izraela z pásma Gazy v septembri 2005 nemal za následok zmiernenie konfliktu. Na palestínskej strane sa skôr islamistom darilo budovať si moc, prevziať vládu a rozšíriť útoky na jadro izraelského územia.
Maličkosť bez rizika
Ariel Šaron sa však nikoho nesnažil presvedčiť, že odchádza z Gazy. Nešlo mu o opatrenia na budovanie dôvery. Rozmýšľal strategicky. Vytýčil hranicu, ktorá by sa samovražedným atentátnikom ťažko prekonávala. Väčšiny území sa chcel zbaviť, pretože už nemohol ignorovať demografický vývoj. Bál sa arabskej väčšiny na druhom brehu Jordánu. Revizionistická vízia nerozdeleného židovského Erec Izraela bola mŕtva. A neožíva ani dnes.
