Ak nedávno Jack Diehl, komentátor The Washington Post, rozbúril hladinu relatívneho pokoja v strednej Európe vyjadrením sklamania americkej politickej elity z takých politikov, akými sú Viktor Orbán či Miloš Zeman, pomenoval iba na plné ústa jav, akého sme svedkami.
Citované slová niekdajšieho člena Clintonovej vlády o tom, že ak by sa napr. Viktor Orbán bol podobne vyjadroval o životnom priestore pre Maďarov v roku 1995 či 1996, nebol by vôbec dôveryhodným politikom a Maďarsko by sa sotva bolo dostalo do NATO, udreli naozaj ako blesk z čistého neba. Je možné, že podobné problémy by boli zasiahli aj Zemanovu Českú republiku, ak by v čase, keď sa rozhodovalo o prvej vlne rozšírenia, bol býval premiérom a nebol by si bral servítku na ústa pri vyjadrovaní sa na adresu novinárov. Ale to je už všetko minulosť a aj napriek tomu, že demokratický senátor Carl Levin, predseda branného výboru Senátu, sa vyjadril, že by nebolo zlé uvažovať aj o prijatí nejakého ustanovenia, na základe ktorého by bolo možné už členskú krajinu z exkluzívneho klubu vylúčiť, je viac než isté, že niečo také sa nestane.
Slová amerického komentátora však nesú v sebe ďalší podtext. Možno sa totiž logicky domnievať, že nebyť krvavého teroristického útoku na Spojené štáty, ďalšia vlna rozširovania NATO by sa zrejme po takýchto skúsenostiach s maďarským či českým politikom nekonala. Rozhodovacie centrum NATO by si veľmi dobre rozmyslelo, či by do svojich radov prijímalo krajiny s podobnými politikmi na čele. (Zámerne nespomínam smutný príbeh s názvom Mečiar a Slovensko.) Politici tohto typu nasali kdesi cestou z minulosti zvláštnu chuť vyvolávania napätia a rozkolísavania jednoty. A kto potrebuje krajiny reprezentované takouto politickou sortou v NATO? Koľko úsilia musela aliancia vynaložiť, aby uchlácholila dvoch odvekých rivalov, akými sú Turecko a Grécko. Kto by chcel, aby sa niečo podobné zopakovalo medzi novými členmi NATO? Aliancia nevznikla kvôli tomu, aby dávala pozor na správanie svojich členov, aby sa nepustili do seba. NATO je najmä o obrane bezpečnosti členských krajín, ak by ich niekto napadol zvonka, aj keď v poststudenom období zohralo a zohráva významnú úlohu v urovnávaní nebezpečných pomerov (Juhoslávia). Chce mať nové NATO vo svojich radoch také krajiny, ktoré budú robiť ťažkosti samotnej aliancii? Isteže nie. Reč je teda o stabilite. A získať ju možno najmä tým, že sa do Aliancie nebudú prijímať krajiny s nestabilnými kabinetmi a s nedôveryhodnými politikmi, slovom krajiny nestabilné.
