Pracovná časť návštevy predsedu HZDS Vladimíra Mečiara v USA sa skončila. A treba povedať, že fiaskom. Neúspech cesty bol zakódovaný už v spôsobe jej prípravy. Šéfa najsilnejšej slovenskej opozičnej strany do Ameriky nikto nevolal, pozval sa sám. Keď už však prišiel, od amerických predstaviteľov si vypočul pravý opak toho, čo chcel počuť. Téza vyslovená americkým veľvyslancom pri NATO Nicholasom Burnsom, že vedenie HZDS sa nezmenilo, čo je pre jeho vládu veľkým rizikom, totiž platí bez ohľadu na to, či Mečiar pricestuje do USA, alebo sedí doma v Elektre.
Ak chcel predseda hnutia presvedčiť Ameriku, že niet dôvodu považovať ho za prekážku vstupu Slovenska do NATO, mohol radšej ostať doma. To, čo predviedol na pôde USA, muselo najvyššie washingtonské kruhy utvrdiť v názore, že Mečiar je nereformovateľný a inertný voči zmene. Reči o dvojakom metri voči nemu na jednej strane a Solanovi a Iliescovi (!) na strane druhej či blufy o sústredení celej sily NATO „proti jednému človeku“ sú prejavmi toho istého Vladimíra Mečiara, ktorý po madridskom summite aliancie povedal, že Madeleine Albrightová sa dohodla s Borisom Jeľcinom na neprijatí Slovenska. Aj predseda Zahraničného výboru Snemovne reprezentantov Henry Hyde mal príležitosť na vlastné oči vidieť a počuť politika, ktorý programovo nehovorí pravdu. Interpretácie ich schôdzky v podaní pána Mečiara a pracovníkov Hydovho aparátu sa diametrálne líšia. Preto sa nemožno čudovať, že v amerických diplomatických kuloároch je Mečiar v súvislosti so vstupom Slovenska do NATO spájaný so slovom „enemy“, čo znamená nepriateľ.
