Izraelčan Šaoul Feldman skúša vo svojom haifskom byte, či mu funguje klavír. FOTO - AP
Pred pár dňami som odcestoval do Galiley za priateľom, ktorý býva neďaleko mesta Safed pri libanonskej hranici. Kedysi sme boli spolu v armáde a často sa stretávame. On aj jeho žena sú ľavičiari ako ja, ale často mi vyčítajú, že nie som dosť ľavicový.
Tentoraz to bola návšteva, ktorá mala byť prejavom solidarity. Ich štvrť zasiahli rakety Hizballáhu, a ja som mal chuť dať im najavo svoje priateľstvo a solidaritu. Raňajkovali sme na balkóne, ktorý je obrátený na sever. Zo všetkých strán bolo počuť výbuchy - "odpaly" a "zásahy", ale nikto nechcel ukázať, že by mal strach. Nejde pritom o odvahu či nezodpovednosť, ale o duševné rozpoloženie, ktoré presne poznáme. Bavili sme sa, jedli, smiali sa, pili arak, prepašovaný v lepších časoch z Libanonu, a vtipkovali o tom, čo príde. Hostitelia nazvali menu "izraelské raňajky" a vysvetľovali mi: "Miešaný šalát, volské oko, chlieb, kaťuše a syr."
