Je to asi stará pravda, ale ja som na ňu narazil až teraz: je oveľa ťažšie niečo legálne vybaviť, ako to jednoducho a bez okolkov proste urobiť. Možno iba pre mňa. Alebo pre mne podobný typ ľudí. Nikdy som neuznával zákony, iba ak dva: Starý a Nový. A nikdy som nemal vzťah k peniazom.
V tomto svahu ležali kamene už pod zemou, no boli to kamene pekne lomené, vždy s dvoma rovnými plochami. Vyrval som ich zemi z náručia a usporiadal podľa seba, do tvaru, ktorý som potreboval. Je to nekonečné puzzle, ktoré nemá žiadnu predlohu a človek si nie je nikdy istý, či má všetky časti a čo sa z nich dá poskladať. Odfotiť si Vysoké Tatry, potom ich rozobrať a potom znova poskladať. V strede tohto procesu by sa vymenila vláda a všetok kameň by sa rozkradol, z niečoho by bol cement, niečo by išlo do betónov a zvyškom by si zbohatlíci obložili ploty.
Večer nakúvam dve kosy. Ráno vstaneme o štvrtej, napijem sa, oblečiem si košeľu, berieme kosy na ramená a kráčame cez skalnatú dolinu smerom k slnečným oravským lúkam. Milujem zvuk kosy, ktorá sa zarezáva do trávy. Všššch, je naozaj ezoterický, ako stvorený na použitie do nejakej nahrávky, keďže je aj rytmický. Kosíme asi pol hektára, na kosách nám ostáva osuheľ, malé kúsky ľadu. Opäť je to dlho nekosená lúka. Asi osem rokov. Ťaháme riadky pekne za sebou, všššch, všššch, všššch!
Spoza zalesnených vrchov vyšlo slnko. Kosy stíchli. Na slnečnej páľave stoja štyri obrovské koliby sena. Pod jednou spí opitý bača.
Čapy a dlaby, dlaby a čapy, prišiel som na zaujímavú metódu vymeriavania, totiž že vymeriavam akoby do vzduchu, abstraktne, nespolieham sa na pravouhlosť trámu, ale len na vodováhu a uholník. Pomocou nich si vytvorím vzdušnú sieť, do ktorej položím drevo, trošku si ho vyštelujem, spriemerujem jeho nerovnosti a niektoré čiary naň prenesiem. V podstate sa to už presnejšie vymerať nedá. Všetky nepresnosti sú už potom iba dielom oka a rúk. Technikom to možno príde ordinárne, no pre mňa ako pre technický antitalent je to veľký objav priam revolučného významu.
