FOTO - TASR
Každý deň som chodil do školy cez veľký park. Rástli v ňom väčšinou pagaštany, z jednej strany ho ohraničovala protipovodňová hrádza a na jeho druhom konci bol blázinec. Bol postavený z nepálenej tehly, mal širokú zastrešenú bránu, za bránou veľkú záhradu a na oknách mreže. Raz som za nimi videl stáť dedka so strašne hustým obočím a zamračeným pohľadom. Mal prúžkovanú pyžamu, držal sa mreží a keď niekto išiel okolo, zakričal na neho: "Načo si sa narodil, keď z teba aj tak bude sušienka, há? To sa budú tí, čo sú viac ako z mäsa a kostí čudovať, keď zistia, že sa tu predávajú kornútky na zmrzlinu!" Keď som si predstavil, že ma držia na psychiatrii, hoci si sám o sebe myslím, že som úplne normálny... určite by som lekárom stále hovoril, že som tam omylom a oni by mi len prikyvovali, usmievali sa a držali by ma tam ďalej. To už by som radšej vstúpil do kláštora a stal sa mníchom. Tam by do mňa aspoň nikto nepchal lieky.
