FOTO - TASR |
Každý deň som chodil do školy cez veľký park. Rástli v ňom väčšinou pagaštany, z jednej strany ho ohraničovala protipovodňová hrádza a na jeho druhom konci bol blázinec. Bol postavený z nepálenej tehly, mal širokú zastrešenú bránu, za bránou veľkú záhradu a na oknách mreže. Raz som za nimi videl stáť dedka so strašne hustým obočím a zamračeným pohľadom. Mal prúžkovanú pyžamu, držal sa mreží a keď niekto išiel okolo, zakričal na neho: "Načo si sa narodil, keď z teba aj tak bude sušienka, há? To sa budú tí, čo sú viac ako z mäsa a kostí čudovať, keď zistia, že sa tu predávajú kornútky na zmrzlinu!" Keď som si predstavil, že ma držia na psychiatrii, hoci si sám o sebe myslím, že som úplne normálny... určite by som lekárom stále hovoril, že som tam omylom a oni by mi len prikyvovali, usmievali sa a držali by ma tam ďalej. To už by som radšej vstúpil do kláštora a stal sa mníchom. Tam by do mňa aspoň nikto nepchal lieky.
Moje najobľúbenejšie stromy v parku boli biele topole. Aj som im skúsil napísať haiku, ale moc mi nevyšlo: Tu stojí Niekto / komu sa mimovoľne / klaniam v prítmí lesa. Alebo: Ťahá sa k nebu / ten, čo dušu volavky / našiel v koreňoch.
Boli totiž rôzne. Naozaj staré, silné a dôstojné, ale aj mladé, plné radosti, pokrútené a hrčovité, ale aj rovné a hladké. Staré už mali pri zemi vráskavú a sčernetú kôru, mladé boli hneď od zeme hladké a biele. Provensálsky básnik Mistral ich v jednej básni prirovnával k mocným stehnám obrej bohyne a nazýval ich Lindy. Mne tiež pripomínali ženské nohy, ale skôr v pančuchách ako holé.
Boli to jediné pôvodné stromy, čo tu ostali.
Ten deň som zase sedel v parku na lavičke. Pripadal som si už pomaly ako dôchodca.
A potom som počul niekoho zakričať.
"Ale stromy predsa nerastú, ony sa zmenšujú!"
Pootočil som sa tým smerom a zbadal som dedka so strašne hustým obočím v nemocničnom župane, ako zápalisto reční smerom k mladej a peknej sestričke, ktorá ho viedla za lakeť.
"Každý rok rastú menšie?"
"Správne! A ja vám hovorím, raz to budú trpko ľutovať! Ja to vidím tak, ako vidím vás. Zo vzduchu budú padať upečení vtáci. Ale nie do huby! Na hubu! A ja si potom takto ľahnem a uschnem!"
Dedko rozprestrel ruky a ukazoval, ako uschne.
Sestrička sa na neho jemne a s úsmevom pozerala. Bola pekná, hej. Dokonca veľmi pekná. Bolo v nej niečo číre a pritom tvrdé. Bola vysoká, blonďavá a trochu pehavá: severský typ. Dlhé vlasy mala zviazané do vrkoča, ktorý mala prehodený dopredu cez pravé plece. Alebo cez ľavé?
"Hej, hej, voda musí byť, voda..." zamrmlal ešte dedko a vytiahol zo županu fľašku s vodou, otvoril ju a pil dlhými dúškami. Pri pohľade na neho som úplne cítil, aká je tá voda preňho životodarná a zázračná. Tak som sa na nich pozeral a vôbec netušil, že sa v skutočnosti pozerám na jedného so starozákonných prorokov a pohanskú bojovníčku z ďalekého severu. Môj svet utkaný z mestských uličiek, kamarátov, krčiem a umenia sa zdal taký bezpečný a stále spokojne uložený sám v sebe, že som tomu, čo sa vo mne pohlo, nevenoval žiadnu pozornosť.
Podľa starej mapy bol park kedysi asi trikrát väčší a stál v ňom aj malý letohrádok. Teraz sa už naň zo všetkých strán tlačilo mesto. Ale stromy žili ako predtým a každý rok vietor rozfúkaval ich semienka. Niektoré padli do rieky a voda ich odniesla do cudzích krajov, iné padli na betón, ďalšie na asfalt alebo na strechy domov. A možno sa nejaké ujalo práve na streche, v starom zanesenom odkvape, kde si našlo trochu živnej pôdy. A ďalšie sa možno ujalo, keď ho rieka vyplavila na breh niekde v cudzej zemi. Keď tieto semienka bez budúcnosti lietali povetrím, mnoho ľudí plakalo. A dobre vedeli, že plačú pre stromy. Ale vôbec netušili, že plačú preto, že ich stále ubúda.
Miro Čársky (1975) vyštudoval Vysokú školu múzických umení. Žije na Oblazoch a občas v Bratislave. Vyšla mu kniha poviedok 1872 km od mora.