Kubánska žena vo dverách havanskej katedrály. FOTO - REUTERS
V nedeľu 9. júla som so ženou a tromi deťmi odchádzal z domu, ponáhľali sme sa, lebo sme sa chceli načas dostať do kostola del Cerro, kam odjakživa chodievame, napriek prenasledovaniu, agresívnym pohľadom, posmechu, sledovaniu či ľahostajnosti. Obaja moji chlapci vždy vyrážajú na bicykloch skôr, aby dostihli kňaza, ktorý je prichystaný na omšu a oneskorených miništrantov už vyzerá s úsmevom v kútikoch očí. Moje deti sú v mojej rodine štvrtou generáciou v tejto farnosti. Ale aj keď o tomto svojom malom svete rozprávam tak rád - tento článok nebude o ňom.
Vojna nápisov
Pri návrate z kostola sme uvideli, že kubánske úrady pred naším domom v štvrti Cerro v Havanne nainštalovali amplióny a zhromaždili sa tu tucty "občanov". Boli tam uniformovaní policajti, boli tam obávaní špicli z okolia aj agenti štátnej bezpečnosti. Neskôr sme sa dozvedeli, že mnohí zo "spontánne" zhromaždených boli členovia komunistickej strany. Väčšina chvatne maľovala štetcami transparenty. Keď som prechádzal okolo, ukazovali na mňa a hovorili, nijako zvlášť milo - "to je Payá", niektorí si ma provokatívne fotografovali. Vláda sa zrejme rozhodla, že presunie vojnu nápisov z okolia amerického zastupiteľstva k môjmu skromnému príbytku, aby zastrašila moju rodinu a susedov. Oproti môjmu domu vztýčili karikatúru prezidenta Busha a červa, okolo stáli tabule s veľkými nápismi: "V stave obkľúčenia je disidentstvo zrada" a "Socializmus alebo smrť". Obžaloba aj odsúdenie. Lož a smrť.
