Nástenné fresky z 13. storočia v chráme Bojana v Sofii. FOTO - TASR/AP
Pre túto starú paniu je to polstoročie, a pritom ju od toho delí jediná spomienka. V marci 1949 utečie jej muž cez hranice, ona zostáva so šesťmesačným synom doma. O necelý rok príde z politbyra príkaz, že z pohraničných zón treba vyviezť všetkých tých, ktorých príbuzní ušli. Dali jej dve hodiny, aby si zbalila veci. Potom ju na nákladiaku odviezli do opačného kúta krajiny. Musí sa s malým dieťaťom nasťahovať do polorozpadnutej maštale. V tú jeseň bolo veľa búrok, fúkal ľadový vietor. Tehlami z rašeliny si zamuruje okná a zúži vchodové dvere. Keď sa ochladí ešte viac, musí kúriť drevom, miestnosť je plná dymu a dieťa neprestáva kašľať. V zúfalstve ide na miestne ústredie štátnej bezpečnosti a položí iba jedinú otázku: Sme odsúdení na smrť? Ak áno, tak nás príďte zastreliť. O týždeň neskôr sa hlavný dôstojník postará o to, aby dostali dom, do ktorého sa môžu nasťahovať. Ale nie je tam skoro žiadna práca, vypomáha pri vinobraní, môže si za to vziať trochu hrozna. Uvarí z neho lekvár. Celú zimu nejedia nič iné ako hroznový lekvár na jednoduchom chlebe, upečenom z múky, ktorú jej pristrčia susedia. Keď to už nemôže vydržať, rozhodne sa ujsť, syna nechá u starej mamy v nádeji, že sa jej s pomocou Červeného kríža podarí získať ho späť. No v horách ju chytia, mučia ju, až kým všetko neprizná. Odsúdia ju na tri roky väzenia a po roku dostane amnestiu, zomrel Stalin.
