Sníval sa mi sen, že som fyzicky pracoval dvanásť hodín a potom ma veľmi bolel chrbát. Prišiel ku mne taký starý dedko a povedal mi, že by som mal zjesť niečo čerstvé a šťavnaté. A zaviedol ma na priestranstvo, kde bolo plno ľudí a stánok s jablkami. V stánku poskakoval chlapík a ľuďom tie jablká hádzal. Jablká sa odrážali od zeme ako loptičky a ľudia ich chytali. A žuli. A záležalo od ich vnútornej slobody, ako dlho to jedno jablko žuli. Žuli ho tak dlho, kým sa neočistili od všetkých spoločenských nánosov. Úplne najrýchlejšie ho zjedol malý psík, ktorý prišiel zároveň so mnou. A ja o ďalšiu malú chvíľku. A ľudia, ktorí ma vždy poúčali a mysleli si, že majú normu na to, ako treba myslieť a žiť, žuli to jablko dva dni v kuse.
Morálna úvaha: všade sa kradne. Len tí, čo majú prístup k malým sústam, nadávajú na tých, ktorí majú prístup k veľkým sústam. A pritom sú morálne na jednej úrovni, úplne rovnaké príšery. A každá z týchto príšer vidí seba ako čistého človeka. A všetkých ostatných ako príšery. A čo je najzaujímavejšie: aj tá najväčšia príšera vie, podľa akých zásad riadi svoje činy čistý človek.
Tento špinavý svet vytvárajú totiž samí čistí ľudia.
Robil som poriadok v záhrade. Pod veľkou slivkou som nechal odpílené poleno. Na druhý deň na ňom bolo hovienko. Zmietol som ho preč, vyniesol si do záhrady stoličku a položil si na poleno kávu. Druhý deň na ňom bolo zase hovienko. Rozmiestnil som po záhrade viacero polien. Na druhý deň bol na každom z nich výkal.
