FOTO - REUTERS |
Minulú sobotu v Corriere della Sera otvorili polemiku, ktorá len naoko vyzerá ako ľahká letná téma. Celé sa to odvinulo od interview s básnikom a spisovateľom Nannim Balestrinim v denníku Liberazione. Tento muž nie je schopný ani v úctyhodnom veku nevšímať si provokácie a sťažuje sa, že vydavatelia prestali vydávať poéziu, no našťastie je tu vraj internet, ktorý umožňuje, aby bola všeobecne prístupná poézia všetkých autorov pre všetkých čitateľov. Pochopiteľne, Nanni Balestrini má na mysli webstránky, kde sa nachádzajú antológie známych autorov, ako aj tie začiatočnícke, a pripúšťa, že v takom množstve sa veru ťažko orientuje.
Tri námietky
Pri zisťovaní názorov iných básnikov a kritikov z toho vzišli tri zásadné námietky. Prvá (a tá sa mi vidí správna) je, že aj keď niektoré edície poézie prestali vychádzať, nie je pravda, že vydavatelia už vôbec nevydávajú poéziu a najznámejší básnici (myslím súčasní, nie klasici) vedia predať aj desaťtisícový náklad.
Druhá námietka (aj tá viac než oprávnená) je, že mladí autori, ktorí sa chcú presadiť, majú k dispozícii iné alternatívne spôsoby, časopisy, festivaly a verejné čítania. A tretia - ako vyhlásil istý básnik-laureát - "ak ideš na internet hľadať poéziu, nájdeš aj kopu hlušiny, duševné poryvy dedinských bláznov; blogy obsadili viac-menej exhibicionisti. Je tam aj úplný balast a nezmysly".
Poetické kritériá
Tretia námietka nie je od veci, pretože na internete je naozaj úplne všetko, ale to si žiada hlbšiu úvahu. Som však verný vyučovacím metódam Tomáša Akvinského, a preto som sa po vypočutí rozličných názorov rozhodol predostrieť svoje "respondeo dicendum quod". Je nepochybné, že edície poézie aj príslušné miesta, kde sa stretávajú tí, čo píšu a čítajú poéziu, sú nevyhnutné ako pre mladých básnikov, tak aj pre mladých čitateľov. Tí prví tam nachádzajú priestor na konfrontáciu, kde sú kritizovaní, selektovaní a - povedzme to na rovinu - odporúča sa im zmeniť povolanie (a to sa stáva 90 percentám gramotného ľudstva, ktoré sa skôr či neskôr pokúsilo napísať básničku), lebo ich ruky by veľmi chýbali v poľnohospodárstve. Tí zvyšní tu nájdu odborníkov, ktorí ich prefiltrujú a tvoria pre nich akúsi záruku.
Mladý človek zaľúbený do poézie zvyčajne pokladá za dobré aj také verše, čo dobré nie sú, alebo je to len kópia iných dobrých veršov, no ak vyhľadá poéziu v niektorej prestížnej edícii, vie, že v miere, v akej sa môže spoľahnúť na úsudok vkusu, to, čo číta, odobril niekto, o kom sa predpokladá, že má v tomto smere mimoriadne vycibrený vkus.
Spomínam si na svoje lyceálne roky, ktoré som trávil v malom provinčnom meste, kde som mohol zohnať maximálne niekoľko titulov z mondadoriovskej edície Specchio (Zrkadlo), no každý týždeň som čítaval týždenník Literárny jarmok. Tam bola rubrika, kde publikovali (namiesto zvyčajných "dôverných listov") krátke poetické dielka čitateľov, ktoré sprevádzali či už slová chvály, alebo povzbudenie, alebo usmernenie, prípadne zvozenie pod čiernu zem. Všetko sa to dialo v zmysle vtedajších poetických kritérií a vkusu anonymného recenzenta, no pre mňa to bola veľká škola kritiky, impulz hodnotiť štýl, a nie dobrý úmysel, a prvým výsledkom toho bolo, že som svoje verše chytil a vyhodil do koša (a za to môže talianska literatúra vďačiť Literárnemu jarmoku).
Je možné, že na internete existujú stránky, ktoré by aj dnes mohli plniť takúto funkciu? Mohlo by sa namietať, že namiesto jedného Literárneho jarmoku, čo bol vtedy jediný týždenník pre literatúru a umenie, ktorý vtedy mohol mladý básnik nájsť v novinovom stánku, internet ponúka desaťtisíc podobných stránok, a teda aj v tomto prípade sa dá zblázniť z toho, že si človek nemôže vybrať.
No spomínam si, že aj za mojich čias sa občas zjavili (grátis) neveľké časopisy pre básnikov, kde si mohli za peniaze uverejniť, čo napísali, no predsa len akosi pochopili - či už intuitívne, alebo im to ktosi poradil - že treba väčšmi dôverovať "Jarmoku" než týmto plátkom. A toto by sa mohlo stať aj s poéziou na internete. Aj keď majú pravdu tí, čo tvrdia, že existujú festivaly poézie a časopisy o poézii, predpokladá sa, že seriózny autor poézie a rovnako seriózny čitateľ by mali dostať správne nasmerovanie, aby sa mohli orientovať na dôveryhodných webstránkach.
© L'Espresso 25. augusta 2006
Umberto Eco (1932) je estetik, historik umenia, semiotik, románopisec. Okrem Mena ruže, Foucaultovho kyvadla, Ostrova včerajšieho dňa, Baudolina, Tajomného plameňa kráľovnej Loany mu v slovenčine vyšli eseje Babylonský rozhovor a Päť úvah o morálke.