Materiálom, ktorý už sám osebe vyjadruje ťažké a tvrdé päste robotníckej triedy, ani ho netreba do nich tvarovať.
Viete si predstaviť oblak vytesaný zo skaly alebo odliaty z bronzu?
Lietajúca postava je buď spojená so zemou minimom hmoty (ktorá je schopná ju uniesť), alebo je kameň, či železo použité priamo na zobrazenie vzduchu, alebo letovej dráhy. Tak ako v prípade holubíc mieru, ktoré sa v poloblúku ťahajú od zeme a za sebou nechávajú celistvý obraz zložený z okamihov, cez ktoré sa na ceste k oblohe musela prebiť ich silueta (táto socha je z betónu). Viem, že happeningový umelec by toto vyriešil najkrajšie a svoju sochu by hodil do povetria a pár sekúnd by naozaj letela. Socha-nôž, socha-sekera, socha-hrot šípu. Všetko je pominuteľné. Ani oblaky po oblohe nebudú plávať večne.
Materiál neklame, človek si ho prispôsobuje, človek je manipulátor, ktorého jediným cieľom je presadiť svoje. Drevo je z plastu, oceľ z dreva, skala z polystyrénu. Asfalt sa dáva na strechy a na cesty pálená škridla. Hriadeľ a lešenárska trubka vyzerajú napohľad rovnako, rozdiel cítiť až v momente uchopenia do ruky.
Existuje niečo ako túžba sochárov vytvoriť niečo prchavé a pominuteľné? Z materiálu, ktorý prchavosť a rýchlu skazu v podstate vylučuje? Najkrajšia pominuteľnosť sochy je stať sa neviditeľnou. Hoci na nej všetci posedávajú, chodia okolo nej, stretávajú sa pri nej, už ju dávno nevidia, je pre nich ako starý nábytok v byte, ako tvár, ktorú vidia každý deň, ako tisíckrát prejdená cesta. Hmota prežila ideu.
