V Amsterdame. FOTO - REUTERS
Jednou z mojich hrdiniek je Samira Ahmed, dvadsaťštyriročná žena s dievčenským vyžarovaním, hnedými očami srnky, kučeravými vlasmi a úsmevom, ktorý aj tú najhoršie naladenú tvár zvedie k tomu, aby sa jej usmiala. Popri svojej dobrej nálade dychtí za vedomosťami a má silnú vôľu byť sama sebou. Narodila sa do rodiny, ktorá v osemdesiatych rokoch odišla z Maroka a usadila sa v Holandsku. Je jedným z desiatich detí.
Smutný pohľad
V lete 2005 som bola na absolventskej oslave na vyššej odbornej škole v Amsterdame. Samira získala diplom z pedagogiky a mala najlepšiu známku za záverečnú prácu. Keď som tam prišla, našla som rozradostenú triedu, spolu 35 študentov, postávajúcich v skupinkách okolo kaviarenských stolíkov. Väčšina z nich mala okolo seba rodinu a známych, odovzdávali im dary a kytice zabalené v celofáne. Pyšní otcovia a mamy, vzrušení súrodenci, potľapkávali svojich bratov a sestry, kamarátov a kamarátky, šťastní, že tu môžu byť s úspešným rodinným príslušníkom.
