Ide v najhlbšom zmysle o stretnutie viery a rozumu

Pre mňa je to pohnutá chvíľa - byť znovu na tejto univerzite. Myšlienkami som späť v rokoch, keď som začal činnosť akademického učiteľa. Písal sa rok 1959, katedry ešte nemali asistentov ani pisárky, zato tu bol bezprostredný kontakt so študentmi a hlavne kontakt profesorov medzi sebou. Túto vnútornú súdržnosť v kozme rozumu nenarušilo, ani keď sa po univerzite rozšíril výrok jedného z kolegov, že naša bonnská univerzita má zvláštnosť: dve fakulty, ktoré sa zaoberajú niečím, čo neexistuje: Bohom. To, že aj zoči-voči takejto radikálnej skepse bolo potrebné skúmať rozumom Boha a robiť to v kontexte tradície kresťanskej viery, bolo v celku univerzity nespochybniteľné. Na toto všetko som si spomenul, keď som nedávno vo vydaní profesora Theodora Khouryho (Münster) čítal časť dialógu, ktorý viedol byzantský cisár Manuel II. Palaeológ v roku 1391 v zimnom tábore v Ankare s jedným perzským učencom o kresťanstve a islame a ich pravdách. Cisár dialóg zaznamenal pravdepodobne počas obliehania Carihradu v období 1394 až 1402, tým sa vysvetľuje, prečo je jeho vlastná argumentácia zreprodukovaná oveľa podrobnejšie než odpovede perzského učenca.