Jeden z mála príslušníkov ŠtB, ktorý stál pred súdom – jej bývalý šéf Alojz Lorenc
FOTO – TASR
Jedným z dôvodov, ktoré viedli Jána Langoša k presadzovaniu myšlienky vytvoriť Ústav pamäti národa, bolo fatálne nevyrovnanie sa s komunistickou minulosťou tejto krajiny a hladké presadzovanie hrubej čiary za ňou. Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa prestal uplatňovať tzv. lustračný zákon, čím sa odstránila posledná prekážka pre takmer dokonalú stratu pamäti.
Rozhodujúce dokumenty o činnosti represívnych zložiek ležali uzamknuté v archívoch ministerstva vnútra a SIS a z čias dávno minulých boli opečiatkované stupňom Tajné a Prísne tajné. To bola základná prekážka pre akékoľvek zhodnotenie obdobia neslobody a nájdenia konkrétnych mien osôb zodpovedných za politické perzekúcie a teror z rokov 1948 až 1989. Je naivné sa domnievať, že bolo v záujme týchto orgánov hľadať pravdu, v tom čase tam vládla jednoznačná personálna kontinuita. Príčiny treba hľadať v udalostiach, ktoré sa stali v novembri 1989 a krátko po ňom. Po neúspešných snahách Michaila Gorbačova o reformy v Sovietskom zväze vyústil vývoj v jeho satelitoch do domino efektu – pádu komunistických režimov v strednej a východnej Európe.
