Charles Gati: Stroskotané ilúzie. Moskva, Washington, Budapešť a maďarské povstanie 1956 * Preklad Peter Fridner * Kalligram * Bratislava 2006. FOTO - TASR/AFP |
V stredoeurópskych dejinách 20. storočia sú udalosti, ku ktorým sa historici opakovane vracajú. Celkom prirodzene sa to týka maďarskej revolúcie a jej potlačenia, jednej z kľúčových udalostí studenej vojny: od prvého podnetu budapeštianskych študentov, ktorí spísali šestnásťbodovú výzvu požadujúcu slobodné voľby a stiahnutie sovietskych vojsk a na 23. októbra 1956 zvolali demonštráciu na podporu poľských reforiem, až po príchod Jánosa Kádára do maďarského hlavného mesta na sovietskom tanku skoro ráno 7. novembra. No platí to aj pre obdobie pred povstaním i po ňom: ešte vždy sa nevypovedalo všetko.
Najnovším významným svedectvom je kniha amerického politológa Charlesa Gatiho Stroskotané ilúzie. Moskva, Washington, Budapešť a maďarské povstanie 1956, ktorá vyšla takmer súbežne v angličtine, maďarčine, slovenčine, poľštine a ruštine. Charles Gati je profesor európskych štúdií na Johns Hopkins University, Američan maďarského pôvodu, tak ako desiatky tisíc iných musel svoju vlasť opustiť. A bola to azda aj táto okolnosť - kombinácia zainteresovaného účastníka a zároveň znalca, ktorý už päť desaťročí žije vonku - čo prispela k veľkému ohlasu knihy. Prvé vydanie sa v Budapešti vypredalo za 36 hodín, vo Washingtone ju privítal Zbigniew Brzezinski, ktorý výstižne zhrnul jej silu: číta sa ako "strhujúci román", a súčasne ako významné historické dielo prinášajúce "nový prenikavý pohľad".
Charles Gati na ňom pracoval pätnásť rokov, s použitím archívov v Budapešti, Moskve a Washingtone, vrátane odtajnených archívnych materiálov CIA. Opiera sa tiež o rozhovory s pamätníkmi pochádzajúcimi z rôznych táborov, od príslušníkov revolučnej generácie až po členov tajnej polície, od bývalých sovietskych politikov až po amerických diplomatov.
Na obálke amerického vydania knihy vidíme fotografiu osamelého povstalca so zbraňou v ruke na rímse ktoréhosi budapeštianskeho domu, ktorý sa očividne práve chystá zasiahnuť do boja. Na obálke troch stredoeurópskych prekladov vidíme dvojicu skrúšených starších ľudí so sovietskym tankom a dymom od ohňa paľby v pozadí.
Ikonografia amerického vydania symbolizuje skôr hrdinský odpor; rovnaká fotografia na stredoeurópskych obálkach navodzuje dojem porážky. Hoci Charles Gati sám s úsmevom hovorí, že možno je to tak v súlade s požiadavkami trhu (stredoeurópsky imidž by zaujal menej), pravda je možno trochu hlbšia. V duchu tradične skeptického pochybovania sa tu maďarská skúsenosť vzdoru a ozbrojenej revolty umiestňuje v kontexte histórie tohto územia ako histórie hororov, holokaustu a stalinizmu, "únosu" civilizovanej strednej Európy do sovietskych stepí. Podstatnejšia však našťastie nie je obálka, ale to čo je vnútri: a tam nájdeme oba póly, príbeh hrdinského odporu i traumu porážky.
Význam revolúcie
S poctivosťou historika i so svedomím kritického intelektuála sa Charles Gati pýta, ako sa s výzvou typu maďarskej revolúcie vyrovnali jednotliví aktéri, vykresľuje tragický a mnohovrstevnatý osud revolúcie a bez toho, aby znižoval význam revolúcie alebo popieral jej heroizmus, nikoho nešetrí. Ukazuje radikálnych povstalcov vedených ušľachtilou túžbou po slobode, avšak nedomýšľajúcich všetky dôsledky svojich činov. Citlivo zachytáva opojného ducha slobodnej diskusie, ako sa postupne presadzoval v umeleckých a intelektuálnych kruhoch okolo Petöfiho krúžku.
Dotýka sa dovtedy nepredstaviteľného, nemysliteľného javu nesmierne rýchleho rozpadu režimu. Revolúcia nebola vopred organizovaná ani plánovaná, neboli lídri, neexistoval nijaký aparát; išlo o spontánne hnutie, spontánny rozpad režimu, ktorý tak spolu s fenoménom vznikajúcich robotníckych rád fascinoval napríklad Hannah Arendtovú.
Vykresľuje postavy maďarskej komunistickej špičky, uvádza ich aktuálne činy do súvislostí s ich minulosťou - vrátane spolupráce Imre Nagya s Kominternou i sovietskou tajnou službou NKVD - a zároveň skúma, ako sa vyvíjali, ako sa pôvodne zdržanlivý komunistický politik menil na "zdráhavého revolucionára" a maďarského vlastenca bez toho, aby prestal byť komunistom.
Odhaľuje to, čo nazýva pokrytectvom niektorých západných, osobitne amerických politikov, ktorí na jednej strane hlásali princíp "oslobodenia ujarmených národov", na druhej strane vopred vedeli, že pre ich skutočné oslobodenie veľa neurobia, pretože nechcú ísť do konfliktu so Sovietskym zväzom. A vyhovovalo im, ak sa ZSSR prejavil ako brutálny utlačovateľ slobody, pretože tým strácal na svojej prestíži.
Smúti nad spôsobom, akým maďarské vysielanie obľúbeného Radio Free Europe paušálne odpisovalo "komunistu Nagya" a prispievalo k radikalizácii, keď nabádalo k odporu a nevdojak posilňovalo falošné nádeje, že pomoc je nablízku, že Američania to tak nenechajú. Ale aj o tejto veľmi citlivej téme dokáže písať s porozumením: po celé roky rádio vyzývalo Maďarov na odpor voči komunizmu - mali ich vari teraz nabádať k zdržanlivosti a hovoriť robotníkom, aby sa vrátili do kasární?
Posledná rozlúčka
A, pochopiteľne, Charles Gati v desiatkach analýz a stovkách detailov presne a mrazivo dokladá, ako bol všetok politický život vo vtedajšom Maďarsku doslova riadený, usmerňovaný, reglementovaný sovietskou mocou. A nielen v Maďarsku. Tam o personálnych otázkach rozhodoval Malenkov, Fínsko a Estónsko bolo pridelené Ždanovovi, Litva Suslovovi, Rumunsko Vyšinskému atď. Ak sa viaceré časti knihy čítajú ako detektívka, tieto miestami pripomínajú protokol obžalovacieho spisu, kde obžalovanými sú rôzni maďarskí komunistickí politici, kde však "vyšetrovatelia" zvádzajú medzi sebou zákulisné boje.
Charles Gati vcelku súdi - pravdepodobne v spore s niektorými inými historikmi a politológmi, podľa ktorých Sovietsky zväz jednoducho nemohol tolerovať, aby sa jeden z jeho vazalov vymanil spod jeho kontroly - že revolúcia sa mohla skončiť aj inak, že sa mohlo nájsť riešenie, ktoré by zabránilo hroznému krviprelievaniu, neskorším popravám a väzneniam a masívnej emigrácii.
Jedným z takýchto emigrantov bol aj on sám: "Dva týždne potom, čo Moskva rozdrvila revolúciu, som odišiel z Maďarska. Moji rodičia, hoci som bol ich jediné dieťa, ma neodhovárali. Celú noc pred mojím odchodom boli hore, pozerali sa na mňa, ako píšem krátke rozlúčkové listy príbuzným a priateľom. Mama vyšla z kuchyne, aby mi do malého ruksaku pribalila čerstvo upečené koláče, najlepšie na svete. Na úsvite, keď prišiel čas rozlúčky, otec neúspešne zadržiaval slzy. Objali sme sa. Keď som odchádzal, stáli na balkóne a mávali. Keď si teraz, po takmer päťdesiatich rokoch, spomínam na túto scénu, stále ich vidím, ako mávajú z balkóna, a tak ich aj vždy budem vidieť."
Nie je to jediná pasáž, kde autor dokáže vzácne snúbiť osobné svedectvo so svedomitou a škrupulóznou prácou historika. Charles Gati pritom píše nielen o veľkej historickej epoche, ale oživuje tiež otázky, ktoré sa cyklicky vracajú. Takým je napríklad koncept "sebaobmedzujúcej sa revolúcie", s ktorým sa museli opakovane vyrovnávať Poliaci, ak nechceli, aby ich moderné dejiny boli iba dejinami porážok. Nevdojak v našich očiach zvýrazňuje v podstate mimoriadne šťastné okolnosti československej nežnej revolúcie, od zmenenej medzinárodnej konštelácie, až po schopnosť domácich elít zvládnuť prinajmenšom úvodné obdobie zmeny režimu.
Tragická história
Pri čítaní Gatiho knihy sa nedá vyhnúť otázke: prečo sme sa míňali? Zvyčajne tragická história odporu v jednej krajine máva svoj bolestný či groteskný dôvetok týkajúci sa správania iných. V čase, keď v Budapešti búrali desaťmetrovú Stalinovu sochu, v Prahe sa iba nedávno odhalená gigantická socha "učiteľa národov" naplno skvela vo svojej hrozivej nádhere. Ako to, že Československo sa, ako sa pýtal György Konrád, "vôbec nepohlo"?
Nie že by sa nenašli vysvetlenia: syndróm Mníchova, väčšia integrovanosť robotníckej triedy do systému, tuhšia komunistická kontrola. Výrečnejšie je nahliadnuť do vtedajších tajných materiálov. Stranícka nomenklatúra bola hrdá na to, že u nás sa nič nedeje, v správe prvého tajomníka Novotného z 25. októbra 1956 sa to odôvodňuje "vyššou životnou úrovňou". "U nás také poslouchají Svobodnou Evropu. A když mají plné žaludky, neposlouchá se jim špatně." Zostrili sa represie, vo väzeniach pre istotu ponechali 11 tisíc politických väzňov. Ochotné československé vedenie ponúklo vojenskú pomoc. Ako písali Jiří Bílek a Vladimír Pilát v časopise Soudobé dějiny, začiatkom novembra sa vojská preskupili na obranu hranice, ktorú zakrátko zaštítilo 25 500 mužov, 358 tankov, 141 samohybných a 609 ďalších diel a 82 lietadiel. Potlačenie revolúcie nijaké väčšie protesty nevyvolalo.
História je krutá. V roku 1956 sa "Človekom roka" týždenníka Time stal maďarský revolučný bojovník. O dvanásť mesiacov, po vypustení Sputnika, sa ním v tom istom časopise stal "mäsiar z Budapešti" Nikita Sergejevič Chruščov.
Naozaj, máme dobré dôvody vážiť si slobodu, ktorú sme napokon - my Slováci, Česi a Maďari, my Stredoeurópania - získali, a skloniť sa pred pamiatkou jej obetí. Gatiho kniha dáva nespočet podnetov popri vzdaní úcty ešte aj o tom všetkom dôkladne porozmýšľať.
Martin Bútora (1944) je sociológ, spisovateľ. Žije v Bratislave. Je čestným predsedom Inštitútu pre verejné otázky, naposledy mu vyšla kniha esejí a štúdií Odklínanie.