 Americkí vojaci. FOTO - REUTERS |
V Amerike teraz diskutujeme o smerovaní našej zahraničnej politiky. Z problémov v Afganistane a Iraku vznikol dojem, že sme zišli z cesty. Že sme príliš veľkí militaristi, príliš idealistickí, príliš arogantní, že sa z nás stalo "impérium". Že veľká časť sveta v nás vidí nebezpečenstvo. Na druhej strane mnohí sa zasa dožadujú návratu starých zahranično-politických tradícií. Ibaže ktorých?
Jednou z tradícií je však práve táto debata, ktorú vedieme od samotného zrodu tohto národa, keď Patrick Henry vytkol priateľom ústavy, že sa sprisahali, aby urobili z mladej republiky "veľkú a mocnú ríšu". Dnes máme moc, o akej sa Henrymu nemohlo ani snívať. A aj tak o sebe radšej zmýšľame skôr skromne: ako hegemón proti svojej vôli, moc statusu quo, Američania si vojnu nevyberajú, vnucuje sa im.
Nebezpečná mocnosť
Tento obraz o sebe s túžbou po stratenej nevinnosti stojí na mýte. Odkedy sa na kontinente usadili prví prisťahovalci, bola Amerika expanzionistickou mocou - územne, hospodársky, kultúrne a geopoliticky, už štyristo rokov bez prestávky. Spojené štáty nikdy neboli mocou statusu quo, vždy to bola revolúcia. Nutkanie miešať sa do záležitostí iných nie je ani nič moderné, ani to nie je zrada amerického ducha. Skôr je to súčasť genetického kódu Ameriky.
Dávno pred založením štátu sa britskí kolonisti horlivo snažili takmer vyhladiť pôvodných obyvateľov Ameriky. Od štyridsiatych rokov osemnásteho až po dvadsiate roky devätnásteho storočia sa Američania nemilosrdne rozpínali - až kým nevytlačili nielen Indiánov, ale aj Francúzsko, Španielsko a Rusko. Bolo by dosť nezvyčajné, keby títo dávni Američania nahromadili toľko moci a územia bez toho, keby to neboli naozaj chceli.
Po dvadsiatich rokoch mieru Washington vo svojom rozlúčkovom prejave predpovedal, že Spojené štáty budú dosť silné na to, aby "sa za spravodlivú vec postavili čelom proti akejkoľvek svetskej moci". Thomas Jefferson predpovedal "impérium slobody", ktoré sa rozšíri na západ, na sever aj juh svetadielu. John Quincy Adams považoval Spojené štáty za "Bohom a prírodou predurčené, aby sa stali najpočetnejším a najsilnejším národom, patriacim do nejakého spoločenského útvaru".
Dean Acheson, minister zahraničia, charakterizoval Spojené štáty ako "lokomotívu špičky ľudstva", a zvyšok sveta ako "služobné vozne". V nedávnej minulosti George Clinton nazval Spojené štáty "najnepostrádateľnejším národom".
Od začiatku videli iní v Američanoch pôvodcov nepokoja. Roku 1817 informoval John Quincy Adams z Londýna: "Vzhľadom na gigantický nárast nášho obyvateľstva a moci Európa vo všeobecnosti cíti, že zjednotení sme veľmi nebezpečným členom spoločenstva národov." Spojené štáty boli nebezpečné nielen na základe svojej rozpínavosti, ale aj preto, že ich liberálny republikanizmus ohrozoval konzervatívny poriadok svojej doby.
Rakúšan Metternich sa právom bál o "morálnu silu" európskych monarchií, ktorým hrozí, že sa tento "príliv zlých presvedčení" zmieša s vojenskou, hospodárskou a politickou mocou, ku ktorej Američania podľa všetkého dospejú. Metternich spoznal, že Spojené štáty sú bezhranične ambicióznym národom s výrazne vyvinutým citom pre česť. Preň boli ochotné tiahnuť do vojny. Američania osemnásteho a devätnásteho storočia milovali mier, no rovnako verili aj na potenciálne liečivé účinky vojny. "Nikto v krajine si neželá mier viac ako ja," vyhlásil Henry Clay roku 1812 v predvečer vojny s Veľkou Britániou. "Ale keď si to žiada česť a nezávislosť krajiny, dávam prednosť rozbúreným vodám vojny, jej hrôzam a pustošeniu pred zahnívajúcou bahurinou hanebného mieru."
Svetonázor ako česť
Moderní Američania už takto nehovoria, ale naša vojenská tradícia je neuveriteľne vytrvalá. V období 1989 až 2003 Spojené štáty nasadili bojové jednotky, bombardéry alebo rakety pri deviatich rôznych príležitostiach. Ako to zladíme s obrazom, ktorý o sebe máme. Len ťažko. Ctižiadostivosť sa nepáči nášmu náboženskému svedomiu.
Pre náš moderný svetonázor je "česť" nedemokratická starožitnosť. Tieto výhrady nás však málokedy odradia od toho, aby sme sledovali svoje ciele. No slúžia na to, aby sme sa len s námahou videli tak, ako nás vidia iní. Namiesto toho si konštruujeme ďalšie útešné príbehy o našej minulosti. Je to ľahšie, než pozrieť sa do očí ťažkej pravde: americká rozpínavosť a sklon k dominancii nie sú zradou našej skutočnej povahy - ony sú našou povahou.
Prečo sme takí? Túžba Ameriky po moci, tak ako aj u iných krajín, slúžila vlastnému blahobytu, nezávislosti a bezpečnosti. Moc krajiny sa mení, tak ako mení aj ľudí. Keď si Američania prisvojili obrovskú Louisianu, mladý národ zdvojnásobil svoje územie, získali pôdu, ktorej osídlenie trvalo celé desaťročia, nestačilo im to, začali sa obzerať po nových hraniciach. No do sveta hnal Američanov aj, ba možno predovšetkým liberalizmus. Poskytol im ideologickú nadstavbu, ktorá rozpínanie ospravedlňovala. Američania boli presvedčení, že každému národu, s ktorým sa pri hľadaní nových príležitostí dostali do kontaktu, prináša modernú civlizáciu a "požehnanie slobody". Znamenalo to tiež, že priznávali legitimitu len tým vládam, ktoré stáli na "súhlase tých, ktorým vládli". Američania uznávali, že existujú kultúrne rozdiely, nikdy však neuznávali despotické vlády. A tak kdekoľvek sa pozreli, všade videli, že zmena je nutná.
"Veľký zápas epochy," vyhlásil Madison v dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia, "prebieha medzi liberalizmom a despotizmom." Od tohto presvedčenia bol už len malý krôčik k presvedčeniu, že záujmy Ameriky sa prakticky nedajú odlíšiť od záujmov sveta a že Spojené štáty majú zvláštnu, priam jedinečnú úlohu ako urýchľovač evolúcie.
Dva milióny otrokov
Jeden ruský minister sa vtedy opýtal: "A čo vaše dva milióny čiernych otrokov?" Naozaj. Spojené štáty boli v prvých osemdesiatich rokoch svojej existencie najväčší obhajcovia rasistického despotizmu na svete. Boj Severu proti americkému otrokárstvu bol napokon prvým mravným križiackym ťažením a víťazstvo nad otrokármi prvým ideologickým výdobytkom. Nasledoval prvý pokus Ameriky o nationbuilding. Občianska vojna zakotvila v americkom vedomí myšlienku spravodlivej vojny, prinajmenšom na Severe.
Toto myslenie malo za následok španielsko-americkú vojnu roku 1898. To bola jedna z najpopulárnejších vojen v amerických dejinách. Podporovali ju obidve politické strany, republikáni východného pobrežia aj radikálni prérioví populisti a robotnícki vodcovia. Prvý dôvod na vojnu bol humanitný. Nepokoje na Kube a brutálna politika španielskej vlády pripravili o život 300 000 ľudí, pätinu kubánskeho obyvateľstva. Mnohí argumentovali tým, že Spojené štáty majú povinnosť brániť kubánsky ľud. Americká invázia zachránila obrovské množstvo ľudských životov. John Hay ju nazval "famóznou malou vojnou", nie pre drvivé víťazstvo. Famózne boli vznešené ciele a výdobytky tejto vojny. Pravda je aj to, že Spojené štáty vtedy sledovali aj vlastný záujem: svoje hospodárske záujmy na Kube a tiež želanie vyhnať Španielov zo severnej hemisféry.
V Európe zato Spojené štáty len kritizovali, humanitné príčiny odtiaľ nebolo vidno. Dnes, rovnako ako vtedy, je americké angažovanie v službách liberalizmu terčom kritiky - aj v Ameriky mohutnejú varovania pred aroganciou, hybris, pred excesívnym idealizmom a "imperializmom". Ale rovnako ako sa vo vnútornej politike presadilo pokrokárstvo a "big government", tak sa v podstate presadil aj mimo Ameriky tiež liberálny postoj k svetu. Kritikom liberálnej zahraničnej politiky sa len málokedy podarilo previesť Spojené štáty na iný kurz.
Výsledok: niekoľko úspechov obrovského historického dosahu a niekoľko povážlivých neúspechov. No nie je to tak, že by úspechy boli úspechmi tej dobrej Ameriky a neúspechy neúspechmi tej zlej. To všetko patrí k jednej a tej istej Amerike. Či máme úspech, alebo stroskotávame, zostali sme v mnohom "nebezpečným národom" - nebezpečným pre tyranie a pre tých, čo nezdieľajú naše chápanie liberalizmu, boja sa nášho vojnového ducha a, vrátane Američanov, chceli by mať radšej medzinárodný poriadok, ktorý by nestál na dominantnej a poúčajúcej Amerike.
Robert Kagan (1958) je americký neokonzervatívny akademik a politický komentátor. Žije v Bruseli. Píše pre The New Republic, Policy Review, Washington Post a Weekly Standard. Jeho poslednou knihou je Dangerous Nation: America's Place in the World from its Earliest Days to the Dawn of the Twentieth Century (Nebezpečný národ: miesto Ameriky vo svete od samotného počiatku po úsvit dvadsiateho storočia).
