Francúzsko bolo krajinou Voltaira, drviaceho Nehanebnosť. Bolo našťastie viac než len to, ale bolo - aj toto. V posledných týždňoch som si s úzkosťou kládol otázku, či sa Francúzsko nestalo krajinou, v ktorej by nehanebnosť nemohla rozdrviť Voltaira a nič by sa jej nestalo, alebo by k tomu došlo aspoň za veľmi-veľmi poľachčujúcich okolností.
Filozof Robert Redeker, za to, že bez rukavičiek hovoril o násilnosti islamu, stratil slobodu učiť a voľne sa pohybovať. Fanatici bez hraníc mu hrozia smrťou, žije pod ochranou, čiže ako väzeň. Isteže toto príšerné zneslobodnenie, to zastrašenie života ducha, táto bezprecedentná urážka národnej zvrchovanosti vyvolala reakcie, ale boli to plaché, zarazené reakcie, obhjoba prenasledovaného naznačená kútikom úst. Podporu sme cedili cez zuby. Všetci alebo takmer všetci opakovali, že sloboda slova je nezrušiteľné právo, ale prvým reflexom ministra školstva, ktorého rýchlo podporil jeho kolega minister kultúry, bolo pripomenúť svojmu búrlivému zamestnancovi povinnú zdržanlivosť, Liga pre ľudské práva sa vyjadrila, že jeho myšlienky sú "na vracanie" a islamológ Olivier Roy napísal v časopise Duch, že "nemôžeme odlišovať zlý rasizmus (antisemitizmus Dieudonného) a dobrý rasizmus, ktorým by bol rasizmus Redekera", a to ešte pritvrdil v denníku Libération vyhlásením, že "tí, čo sa bavia šteklením fatwy, sa nemajú čo čudovať reakciám, ktoré vzbudilo ich debilné provokovanie". Novinár a spisovateľ Gilles Martin-Chauffier vysypal vrece znechutenia: "Len s do očí bijúcou intelektuálnou nepoctivosťou sa možno podpísať pod taký nenávistný text, ako tento Redekerov. A zastávať sa tohto prostáčika, ktorý len túži, aby mu táto sláva otvorila dvere veľkých vydavateľov, je pľuvancom do tváre slobody myslenia." Aby sme neprilievali olej do ohňa, vyliali sme vedrá nedôvery na pôvodcu celého nešťastia.
