Rozsudok, ktorý včera Najvyšší súd vyniesol v procese so siedmimi mužmi, obvinenými zo znásilnenia a vraždy študentky medicíny Ľudmily Cervanovej v roku 1976, nám veľa prezradil o stave slovenského súdnictva 17 rokov po nežnej revolúcii. Povedal nám, čo sme už vedeli, ale nechceli počuť - že nespravodlivosť, keď sa jej dopustia mocní a vplyvní ľudia, často zostane nenapravená súdmi tohto štátu, lebo niektorým sudcom chýba odvaha.
O čo išlo v prípade Cervanová? Na jednej strane bolo sedem mužov z Nitry, ktorí už strávili takmer desať rokov vo väzení v 80. rokoch za tento zločin, ktorí však tvrdili, že ich doň vmanévroval komunistický súdny systém a že brutálni policajní vyšetrovatelia ich zastrašovaním donútili priznať sa. Na druhej strane bola porota zložená z troch sudcov Najvyššieho súdu, z ktorých dvaja (Juraj Kliment a Štefan Michálik) už minulosti v tomto prípade rozhodli (negatívne), zatiaľ čo tretí (Peter Hattala) na ňom sedel deväť mesiacov v roku 1999 bez toho, aby vôbec určil dátum pojednávania.
Inak povedané: Na jednej strane boli muži, o ktorých sa takmer celá krajina domnievala, že sú násilníci a vrahovia, zatiaľ čo na druhej strane boli vplyvní sudcovia, ktorí - keby oslobodili obvinených - pripustili by tým, že oni a ich priatelia z oblasti súdnictva pomáhali a podporovali proces - frašku.
Výsledkom by mohol byť vopred určený záver, keby nebolo sily dôkazov, poukazujúcich na nevinu obvinených alebo prinajmenšom vyvolávajúcich pochybnosti o ich vine:
- 8000 strán dôkazov, uprataných v policajnom archíve v Levoči a objavených v roku 2004, nikdy nebolo predložených súdu, hoci obsahujú 315 vyhlásení svedkov, ktoré zaznamenali vyšetrovatelia v rokoch 1976 - 1981 a ktoré identifikujú iných mužov než obžalovaných,
