Dlhý Martin sa pozerá na malý mrak, ktorý pláva kúsok nad sedlom a naozaj vyzerá ako krátka veta. "Jožo, kúp o dva rožky viac. Marta," číta Martin. V blízkej dedinke je toľko Jožov, že jedného začali volať Vinco, aby ho nejako odlíšili. Aj dedinka by sa pokojne mohla volať Jožov alebo Jožovo. Prišli sme z oravskej strany, kde bolo pomerne jasno, tu sa však cez hrebeň valí hustá hmla z Liptovskej kotliny.
Starodávny les
"To sú pary z Liptovskej Mary," ozýva sa vo mne Erbenove básnické črevo. No je to už naozaj ďaleká ozvena a vidno to aj na kvalite rýmu. Pýtate sa, prečo práve Erbenovo? Je to prosté, pretože práve Erben je môj prapraprapradedko.
Čím vyššie ideme, tým je hustejšia hmla. Fotím si mystické fotky rôznych samorastov a nájdeme dokonca aj drevenú konštrukciu z Blair Witch. Začneme sa baviť o bosorkách. Martin hovorí, že Burroughs povedal, že v Amerike je voľajaké veľmi temné zlo, ktoré tam bolo ešte pred Indiánmi. No ja cítim niečo naozaj silné aj v okolí Kvačianskej doliny, ale nepovažujem to ani za zlo, ani za dobro, ale za energiu lesa ako súhrnu mnohých bytostí. Les je tu naozaj starodávny, no a čím sú stromy staršie, tým majú mocnejšie vyžarovanie. Teda dajme tomu, že to nie je nijako overený fakt.
Pri ceste nájdeme obrovský vyvrátený smrek. Spomeniem si, že som kdesi čítal, že medvede si robia brlohy aj pod vývratmi. A tento smrek má naozaj korene pekne naplocho, jeho padnutím sa otvorila dosť veľká sieň. Len je rovno na turistickej značke, čiže moc súkromia by si tu medveďko neužil. Jedine že by si chcel otvoriť bufet alebo informačné centrum. Bufet Pod vyvráteným smrekom. Bufet U vypíleného verpana. Bufet Pri kradnutej metrovici. Bufet U zlomeného buka. Prípadne dokonca bufet U zavýjajúcej Husquarny, len tam by boli povinné tlmiče na uši a ochranné prilby. Hlavnou pochúťkou by bola medvedia laba s pazúrmi. Do tváre.
